Zdeněk Jirotka: Saturnin (překlad Ľubomíra Feldeka)

Dvě pražská nakladatelství – Šulc a Švarc a Karolinum - , za asistence slovenského básníka a překladatele, oslavily sté výročí vzniku československé republiky příkladným nakladatelským činem. Poprvé ve slovenském překladu vydaly nepřekonatelnou humoristickou knihu Zdeňka Jirotky Saturnin.

Do slovenštiny ji svým barvitým jazykem převedl Ľubomír Feldek. Ten v doslovu přiznává, že Saturnina poprvé četl už jako chlapec na pokraji puberty: „Keď som ho prvý raz vyťahoval z rodičovskej knižnice, obával som sa, že to bude nuda. Z českej literatúry som mal vtedy najradšej Foglarovu Záhadu hlavolamu a aj dnes si viem vybaviť, ako ma prekvapilo, že v rodičovskej knižnici môže byť čosi, čo ma zaujme ešte viac. V to popoludnie, keď som objavil Saturnina – aj keď to nebola kniha určená deťom –, získal si Saturnin moju chlapčenskú dušu a Foglarove Rýchle šípy mu to, dúfam, odpustili.

Ale až dnes, na staré kolená, keď som dostal príležitosť preložiť Saturnina do slovenčiny, som bezo zvyšku pochopil, prečo si ma získal už ako chlapca.

Zaiste, bola to pútavá kniha o komsi, kto modeluje zo svojho života – a tým činom aj zo života ľudí okolo seba – odvážny a až rozprávkovo pekný príbeh. Takých hrdinov, či už sa volajú Old Shatterhand alebo Saturnin, si chlapci na prahu puberty nemôžu neobľúbiť.

Zaiste, taká ozvláštnenosť deja sa nemôže zaobísť bez ozvláštnenosti jazyka. Aj chlapec na prahu puberty si všimne, že to, čo číta, je napísané úchvatným štýlom.

Ale až ako starec som si poriadne všimol ešte čosi navyše. Až teraz som zistil, prečo hlavne ma už na prahu puberty Saturnin tak očaril.

V jeho deji niet jediného gesta a v jeho dialógu niet jediného slova, ktoré by dostal chuť vyškrtnúť nejaký prudérny inšpektor, dozerajúci na to, čo číta dospievajúca mládež – a predsa je to šťavnatý (hoci suchým anglickým humorom inšpirovaný) román o láske.“

Ukázka z knihy:

Aj keď nemám rád rôzne prirovnania a podobenstvá, ktorými doktor Vlach obohacuje svoje temperamentné prejavy, uznávam, že na tom názornom príklade s kaviarňou, človekom a misou šišiek niečo je. Dá sa na ňom aspoň približne ukázať, aký človek je Saturnin.

Doktor Vlach si totiž roztriedil ľudí podľa toho, ako sa správajú v poloprázdnej kaviarni, ak majú pred sebou misu šišiek. Predstavte si luxusnú kaviareň v nedeľu predpoludním. Je krásny deň a v kaviarni je málo hostí. Už ste po raňajkách, prečítali ste si všetky noviny, a teraz ste sa pohodlne rozvalili v mäkkom boxe a zamyslene sa pozeráte na misu šišiek. Nuda sa pomaly rozlieza do všetkých kútov kaviarne.

A tu sa má ukázať, do ktorej skupiny ľudí podľa teórie doktora Vlacha patríte. Ak ste vraj človek bez fantázie, bez túžby po dynamike a bez zmyslu pre humor, budete sa na tie šišky pozerať tupo a bezmyšlienkovito trebárs až do dvanástej, potom sa zdvihnete

a pôjdete na obed.

Mám odôvodnené podozrenie, že do tejto prvej skupiny zaraďuje doktor Vlach aj mňa. Myslím, že mi krivdí. O humore a o dynamike nehovorme, ale to, že pochybuje o mojej fantázii, hoci vie, že sa mi podarilo správne vyplniť úradný formulár priznania dôchodkovej dane, to ma naozaj prekvapuje. No čo už. Aj keby som medzi takýchto ľudí naozaj patril, bolo by mi to milšie než byť príslušníkom druhej skupiny, ktorá sa pri pohľade na šišky vraj zabáva predstavou, čo by sa stalo, keby niekto znezrady a bez výstrahy začal ostatných návštevníkov kaviarne nimi bombardovať.

Nechápem, ako môže o čomsi takom rojčiť dospelý rozumný človek. Zároveň však potvrdzujem, že doktor Vlach, ako aj sám priznáva, patrí do tejto skupiny. Z akýchsi nepochopiteľných príčin je na to hrdý. Považuje tento druh ľudí za duševne vyspelejší. Pre mňa je to absurdná predstava. Čo má spoločné s duševnou vyspelosťou predstava šišiek stroskotávajúcich na hlavách pokojných návštevníkov kaviarne? Neviem si to predstaviť, ale, prosím, nebudeme sa o tom škriepiť. Mám totiž ustálenú mienku o debatách s doktorom Vlachom. Kedykoľvek som sa do takej debaty pustil, pripadal som si ako človek, ktorý z pochabosti vyhodil do povetria múr údolnej priehrady.

Keby mi osud nepriviedol do cesty Saturnina, nikdy by som neveril, že sa vyskytuje ešte tretí druh ľudí, takpovediac akési biele vrany. Myslím tým ľudí, ktorých predstava šišiek svištiacich vzduchom fascinuje až tak, že sa zdvihnú a uskutočnia ju.

K jednotlivcom tohto druhu pociťuje doktor Vlach nekonečnú úctu. Tvrdí, že taký čin si vyžaduje nielen výrazný zmysel pre komiku, ale aj odvahu, temperament a neviem čo ešte. Podľa môjho názoru je na to potrebná aj nezvyčajná dávka bláznovstva, vďaka ktorej každý rozumný tvor žasne, že sa takí ľudia môžu vyskytovať aj mimo ústavov, ktoré pre nich vybudovala ľudská spoločnosť.

Žiaľ, bolo mi súdené, aby som sa presvedčil na vlastnej koži, že takí ľudia skutočne existujú a dosiaľ nikto nijako neobmedzil ich osobnú slobodu. Saturnin je totiž presne taký človek.

Ak sa dnes pozerám dozadu na krátke, iba nedávno prežité obdobie svojho života, musím nad všeličím krútiť hlavou. Napríklad nad tým, koľko čudných udalostí sa odohralo v tom čase. Môj život bol akoby zhustený a udalosti sa rútili jedna za druhou, až som ich takmer nestihol sledovať. Podobal som sa na človeka, čo pri zostupe zo zasneženého kopca vkročil na šmykľavku utajenú pod snehom. Obávam sa, že keď som sa šmýkal nadol ako po skle, nesprával som sa veľmi dôstojne. Myslím, že je to pochopiteľné, a neviem o nikom, kto by mi to chcel vyčítať. Radu, že som mohol kedykoľvek urobiť krok bokom, a tak uniknúť zo šmykľavky, by mi mohol podsúvať len niekto, kto si ani hmlisto nevie predstaviť, aký zúfalý je zápas o posledný zvyšok rovnováhy, ktorý človeku ešte ostáva. Nebolo to však až také nepríjemné, dokonca si myslím, že to stálo za to. Hoci som už dávno vyrástol z chlapčenských snov o dobrodružstvách a mám rád pokojný, triezvy život, myslím si, že sprcha nezvyčajných udalostí nikomu nemôže uškodiť. V daždi sa ešte nikto neutopil a na nepríjemné veci človek zabúda. Aj zúfalé blúdenie v snehovej fujavici vám neskôr pamäť zreprodukuje ako celkom zaujímavé dobrodružstvo.

© Zdeněk Jirotka – dědicové, 2014

Illustrations © Adolf Born, 2014

Translation © Ľubomír Feldek, 2018

Afterword © Ľubomír Feldek, 2018

ISBN 978-80-7244-426-7 (Šulc – Švarc)

ISBN 978-80-246-4038-9 (Karolinum)