Dvojice
filmových historiků se po dvaceti letech vrátila k mapování vývoje
kinematografie a filmové kultury na Slovensku v rozšířeném a přepracovaném
druhém vydání.
Publikace
podrobně mapuje historii všech odvětví, rodů a žánrů slovenské kinematografie,
přibližuje vznik nejvýznamnějších děl, rozvoj slovenského kinematografického
průmyslu, distribuce, filmové kritiky a filmového myšlení, vyzdvihuje
nejvýraznější osobnosti slovenské kinematografie – a využívá k tomu nových
postupů a zdrojů informací. Autoři sledují rozmach filmu v různých kontextech,
politickém, ideologickém, ekonomickém, kulturním a zároveň v dialogu s českou,
polskou, maďarskou a rakouskou produkcí. Hodnotové nastavení revidované
publikace zůstává stejné, ale nabízí o mnoho širší kontext a komplexnější
pohled.
„Nešpekulovali
sme nad tým, že niekedy vznikne nové, rozšírené, opravené vydanie,“ říká o
nápadu aktualizovat publikaci Václav Macek v rozhovoru pro březnové číslo
měsíčníku Film.sk. „Mali sme pocit, že úlohu, ktorú sme si pri prvom vydaní
zadali, sme aj splnili. V tom čase to bolo pre nás uzavreté. Ale potom, keď
začali vychádzať monografie, rôzne štúdie z dejín slovenského filmu, sa zrazu
nakopil materiál, v ktorom sa detailnejšie posudzovalo to, o čom sme my písali
v 90. rokoch. Okrem toho, kniha sa vypredala. A tieto dva fakty boli spúšťačom
toho, že by bolo dobré sa k tomu textu vrátiť a napísať ho nanovo, bez chýb,
ktoré sme v ňom predtým urobili, a s novými poznatkami, ktoré priniesla mladšia
generácia historikov.“ K nové komplexnější podobě Dejín přispěly nejen výzkumy
nové generace filmových historiků a teoretiků, které obsáhly poměrně široké
spektrum témat, ale i studium dalších archivních zdrojů a nové poznatky. „V
druhom vydaní je náš pohľad vrstevnatejší. Náš rez predstavuje
diferencovanejšie kultúrne a inštitucionálne kontexty,“ doplňuje Jelena
Paštéková.
Druhé vydání
charakterizuje také nová grafická a obrazová koncepce, jejímž autorem je grafik
Marek Kianička. „Okrem vecných nálezov je pre nás možno ešte dôležitejší nový
vizuál. Kniha ožila grafickými a výtvarnými postrehmi a asociáciami, ktoré
posúvajú obsah textu. Našou ambíciou bolo neopakovať pod obrázkami informácie z
hlavného textu, ale niečo k nim pridať a obohatiť ho. Zároveň si myslím, že
táto kniha je bližšie k tvorcom. V predchádzajúcom vydaní bol pre nás
najdôležitejší procesuálny tok, zachytenie histórie podľa princípu, že z
každého roka sme vybrali jeden film, ktorý sa nám zdal najdôležitejší, a potom
sme z každej dekády vybrali najdôležitejšieho tvorcu. Teraz sme to rozšírili o
malé momentky, o portréty ľudí okolo filmu, ktorí predtým zostali neviditeľní,“
říká Jelena Paštéková v rozhovoru pro měsíčník Film.sk.
Projekt
vznikl na půdě Slovenského filmového ústavu. Intenzivně se na něm začalo
pracovat už před šesti lety. Kromě dvou klíčových autorů Václava Macka a Jeleny
Paštékové se na něm podíleli další odborníci. Například historička a
překladatelka Angelika Šramková, filmová historička Petra Hanáková a zejména dva
supervizoři - Rudolf Urc za oblast dějin slovenského animovaného filmu a Štefan
Komorný, specialista na problematiku filmové techniky a audiovizuálních
technologií. Při přípravě publikace byly využity hlavně archivní fondy SFÚ,
zejména fond Koliby a nové osobní fondy osobností slovenského filmu, autoři
zároveň čerpali informace i ze soukromých archivů. Cenným zdrojem se staly i
databáze Slovenského filmového ústavu SK CINEMA.
„Od prvého
vydania Dejín slovenskej kinematografie uplynulo dvadsať rokov. Za toto obdobie
sa mnohé zmenilo, slovenská kinematografia po roku 1989 na krátky čas upadla do
klinickej smrti, potom sa ju podarilo oživiť a po následnej dlhej
rekonvalescencii sa dostala do dobrej kondície,“ říká u příležitosti vydání
knihy Peter Dubecký, generální ředitel SFÚ. „Nové filmové dielo nie je iba
osamoteným pokračovaním tých predchádzajúcich, ale vždy vrhá svetlo či tieň na
svojich predchodcov. Časový odstup a nová situácia podnietili aj Václava Maceka
a Jelenu Paštékovú k tomu, aby spresnili a doplnili mnohé interpretácie,
prehodnotili niektoré stanoviská, explicitne poukázali na vplyvy a súvislosti,
ktoré sa odkryli až vznikom nových diel, a nakoniec aj doplnili mozaiku
kontextov o nové fakty. Rozšírení, spresnení a zmien bolo toľko, že sa autori
rozhodli publikovať druhé vydanie Dejín slovenskej kinematografie v dvoch
zväzkoch.“
Prvý svazek
reflektuje dějiny slovenské kinematografie chronologicky od jejích počátků
v roce 1896 až po konec československé nové vlny v roce 1969.
Součástí knihy je bohatý fotografický materiál, který evokuje atmosféru doby.
Na obálce je použit ikonický záběr od fotografky Zuzany Mináčové z filmu
Štefana Uhra Slnko v sieti (1962), považovaného za začátek nové vlny v kontextu
slovenského a českého filmu 60. let minulého století.
Dejiny
slovenskej kinematografie 1896 – 1969 vydal Slovenský filmový ústav ve
spolupráci s OZ Fotofo / Stredoeurópsky dom fotografie a s VŠMU v
Bratislavě.
Ukázka
z knihy:
Jánošík
Za Rakúsko-Uhorska sa na našom území nenakrútil okrem krátkej anekdoty
bratov Schreiberovcov z rokov 1908–1910 ani jeden hraný film. Kiná premietali
len inonárodnú produkciu, ich zvyšujúci sa počet svedčil o raste záujmu
publika. Vznik Československa a uznanie slovenčiny ako úradného jazyka rovnocenného
češtine uľahčili podmienky vzniku pôvodných domácich filmov a ich prípadnú
distribúciu do kín. Iniciatíva k nakrúteniu prvého hraného celovečerného
slovenského nemého filmu sa zrodila u našich emigrantov v USA.
Andrej Šustek, majiteľ továrne na premietacie prístroje v Chicagu, prišiel
s myšlienkou nakrúcania historických filmov na Slovensku a po vojne založil
filmovú spoločnosť Selig Company. V novembri 1920 sa Šustekova spoločnosť
včlenila do novozaloženej filmovej spoločnosti Tatra Film Corporation, ktorej
zakladateľmi sú tiež americkí Slováci. Nová spoločnosť postupne získala od
drobných akcionárov na výrobu filmov 30 000 dolárov. Cieľom Tatra Film
Corporation bolo nakrúcať drámy, veselohry, cestopisy a „historické deje“. V
máji 1921 pricestovali do Československa nakrúcať Jánošíka zástupcovia
spoločnosti – Daniel a Jaroslav Siakeľovci. Prvý mal byť režisérom, druhý
kameramanom. Ján Závodný mal na starosti produkciu a František Horlivý, český
divadelný režisér amatérskeho súboru z Chicaga, zabezpečoval herecké obsadenie
filmu, kostýmy a dopĺňal štáb v Československu.
Film sa nakrúcal čiastočne podľa scenára novinára Jozefa Žáka-Marušiaka,
ktorý vychádzal z románu amerického Slováka Gustáva Maršalla Petrovského Jánošík, kapitán horských chlapcov, jeho búrlivý
život a hrozná smrť. Siakeľovci priviezli do Československa len tretinu
scenára, tesne pred začiatkom nakrúcania Žák-Marušiak poslal druhú časť, ale
poslednú už štáb nedostal. Peter Mihálik porovnal predlohu s definitívnym
tvarom Jánošíka a zistil, že film
obsahuje len veľmi málo motívov románu a že autori sa pri nakrúcaní vedome či
nevedome inšpirovali populárnou predlohou Jiřího Mahena Jánošík, ktorá vyšla už roku 1909. V Siakeľovom filme rezonujú
niektoré Mahenove motívy – smrť matky a otca, vstup Jánošíka do zbojníckej
družiny, odmietnutie milosti na šibenici.
Film sa nakrúcal v reálnych exteriéroch v Blatnici pri Martine a v kaštieli
v Štiavničke. V záhrade u Haľamovcov v Blatnici postavili jednoduchšie stavby
slovenských ľudových interiérov „podľa návrhu akademického maliara Ondreja
Kováčika tak, aby do nich mohli svietiť slnkom“. Na jeseň 1921 postavili a
dokrútili niekoľko interiérov v ateliéroch spoločnosti A-B v Prahe na
Vinohradoch.
Spracovanie jánošíkovskej legendy sa odvíjalo v duchu populárnych
amerických romantických a dobrodružných príbehov, v ktorých hrdina „bez bázne
a hany“ zvíťazí nad zlom. Do hlavnej úlohy obsadili divácky obľúbeného
Theodora Pištěka. Roku 1921 hral v desiatich filmoch a zastupoval dobovú
predstavu takzvaného hrdinského typu. Jeho herectvo, podobne ako u ostatných
predstaviteľov filmu, sa sústreďuje len do gest a akcie, s mimikou nepracuje.
Takýto prístup, spolu s prehrávaním jednotlivých akcií, zodpovedal štýlu
českých filmov zo začiatku dvadsiatych rokov. V celku diela prirodzenejšie
vyzneli neherci než profesionáli. Siakeľovci ponúkli postavu Anky martinskej
ochotníčke Márii Fábryovej, ktorá sa tak stala druhou slovenskou filmovou
herečkou.
Základnou líniou filmu je príbeh Jánošíka ako hrdinu boja proti feudálnemu a
národnému bezpráviu. Jánošík sa mstí za smrť otca a zároveň ochraňuje poddaných
pred feudálnou svojvôľou. Páni sú maďarskej národnosti, poddaní Slováci. Hoci
bol film situovaný do minulosti, jeho autori komentovali aj nedávnu históriu,
reagovali na skúsenosti, ktorými sami museli prechádzať na sklonku
rakúsko-uhorskej monarchie. Pochopiteľné protimaďarské zameranie snímky
zodpovedalo očakávaniam, aké nová republika vyvolala u našich vysťahovalcov aj
u nás doma.
V Jánošíkovi sa kombinuje epický postup s dramatickými epizódami.
Film rámcuje bačovo rozprávanie mestským turistom o Jánošíkovej legende. V
samotnom Jánošíkovom príbehu autori využili retrospektívy z jeho mladosti –
Anka sa rozpamätáva na Jánošíkov odchod do seminára, Jánošík na Anku –, ide o
spomínanie v spomínaní. Použitie paralelných dejov spolu s dramatickým využitím
detailov tváre alebo predmetov a odstupom kamery od situácií odkazuje na
americkú skúsenosť bratov Siakeľovcov. O vplyve westernu zas svedčia niektoré
humorné epizódy – Jánošík prestreli drôt, na ktorom visí pandúr Pišta. Film „vo
svojom celku pôsobil omnoho dramatickejšie než príliš opisne chápané české
filmy opierajúce sa o hodnotné literárne látky ako Ukrižovaná, Černí myslivci“.
Film sa nakrúcal dvoma kamerami. Oldřich Beneš používal kameru značky
Pathé, Daniel Siakeľ kameru značky Šustek. Benešov negatív zostal
v Československu a distribuovala ho spoločnosť Biografia, Siakeľov
odviezli do USA. „Pri porovnaní zhodných záberov v oboch verziách sa dá zistiť,
že sa líšia nielen uhlami, ale aj spôsobom aranžovania záberov, čo znamená, že
pre každú kameru sa príslušný záber nanovo aranžoval.“ Vznikli dve verzie,
ktorých rozdielnosť ešte zvýraznil odlišný zostrih filmu pre americkú premiéru.
Americká verzia Daniela Siakeľa dosiahla profesionálnu fotografickú úroveň
svojej doby.
Premiéra filmu sa uskutočnila najprv v Žiline 21. novembra 1921 v kine Gran
Bio Universum, o štyri dni neskôr 25. novembra v Prahe zároveň v troch kinách –
Minuta, Passage, Central. Americká premiéra bola 1. decembra 1921 v Atlantic
Theatre v Chicagu. Príjmy z distribúcie nepokryli náklady na výrobu filmu a
Tatra Film Company už nenakrútila nijaký z ďalších plánovaných titulov – Sedliacka nevesta či Márnotratný syn podľa Hollého. V roku
1975 Ivan Rumanovský zrekonštruoval a hudbou Jozefa Malovca ozvučili Jánošíka, jediný zachovaný slovenský
hraný celovečerný film z nemého obdobia.
Daniel Siakeľ sa okrem Jánošíka
„nezmazateľne zapísal vedľa iného tvorcu svetového mena Wladyslawa Stareviča,
do raného obdobia svetovej animácie“, zostrojil kostry a celé makety
brontosaurov a nakrútil trikové zábery k filmu Stratený svet (The Lost World, 1925) – „sci-fi, v ktorej sa
cestovatelia stretnú v neznámej krajine s pravekými veľjaštermi“.
Z početnej emigrantskej komunity uspel vo svetovej (americkej)
kinematografii aj Peter Lorre (1904–1964; vlastným menom Ladislav Lowenstein),
rodák z Ružomberka, ktorý v roku 1921 odišiel do Viedne, „potom Zürichu a
Berlína. Debutoval v roku 1928 v úlohe psychopatického vraha detí v prvom
zvukom filme Fritza Langa Vrah medzi nami
(1931). O dva roky neskôr odišiel do Hollywoodu, kde hral vo vyše šesťdesiatich
filmoch. Niektoré aj sám režíroval a bol autorom scenára. Stal sa známy najmä
postavou japonského detektíva Mr. Mota.“
Žádné komentáře:
Okomentovat