Dominik Dán: Smrť na druhom brehu

Nejúspěšnější slovenský autor detektivek nadělil čtenářům pod stromeček novou knihu. V pořadí dvacátou třetí. V novém případu pátrají Krauz a Chosé po vrahovi muže, jehož mrtvé tělo nikomu nechybí. Je to oběť vyřizování si účtů v podsvětí?

Knihu vydalo bratislavské nakladatelství Slovart, které ji doprovodilo následující anotací: „Začiatky deväťdesiatych rokov boli hektickým obdobím nielen na oddelení vrážd, ale v celej spoločnosti. Čo sa dialo v Našom Meste automaticky registrovali aj detektívi, a nielen registrovali, aj riešili, vyšetrovali a vypočúvali. Zo zelenáča Richarda Krauza je samostatne pracujúci detektív a s parťákom Jozefom Fischerom zvaným Chosé riešia jeden prípad za druhým. Tento sa stal na jar 1994 ‒ na brehu rieky Morava na úrovni 4. kilometrovníka našli dvaja výrastkovia polozahrabanú, polorozpadnutú mŕtvolu muža. Nič zvláštne, pokojne mohla skončiť v krematóriu a na štátne trovy jej mohli podkúriť - to by ale nesmela mať uprostred čela pravidelný kruhový otvor s priemerom 9 mm. Stačil jeden pohľad a dvojici detektívov bolo hneď jasné, že ho nespôsobil vrták, ale olovo odliate do tvaru guľky. No z akej pištole bola vystrelená a čia ruka ju v tom momente držala, sa dozvedia až po dlhom vyšetrovaní, Chlapci z mord partie sa riadne zapotia, lebo nič nevedia ani o vrahovi, ani o obeti. Mŕtvy chlap nikomu nechýba. Nevedia ani to, že kruhový otvor uprostred čela sa onedlho stane symbolom vybavovania si účtov v podsvetí, ktoré sa práve začína formovať.“

Ukázka z knihy:

1

MAREC 1994

Detektív z oddelenia vrážd Richard Krauz sa zošúveril do gulôcky, schúlený pod pršipláštom sedel meravo ako socha, rezignovane prijímal kvapku za kvapkou. Padali mu na hlavu, na plecia, na ruky... Bolo ich vela, padali všade a išlo mu to na nervy.

Za iných okolností mal vodu rád – hmlu, dážd, jazerá, potoky, rieky, bazény, vodu ako súcast prírody zbožnoval.

V pohári ani nie.

Sedel meravo a pozorne sledoval priestor pred sebou.

Kde padne dalšia? Co ešte navlhne? Kam sa má uhnút?

Ani plavák na hladine sa nepohol, ani steblo trávy sa pod váhou kvapiek neohlo, ani gumené rybárske cižmy ho neomínali, ani zmoknutý pes neskucal pri stane. Ani záber.

Keby sedel na brehu jazera, keby pes naozaj skucal pri stane, keby mali nahodené a kamarát Jožo by ho volal do stanu na poldeci, bolo by to s tým kvapkaním v poriadku – voda k rybacke predsa patrí. Lenže Krauz sedel v kancelárii císlo stoštyridsatjeden, široko-daleko žiadna udica, o kaproch ani nehovoriac.

Niekde nad nimi na hornom poschodí prasklo vodovodné potrubie a kým sa driemajúci, vecne ufrflaní údržbári rozhýbali, voda presiakla cez strop a kvapkalo mu na hlavu, na spisy, na stoly, na koberec, na všetko – aj do umývadla, kde to prekážalo najmenej.

„Kurva aj s údržbármi,“ šomral si. „Keby som sa ešte raz narodil, budem údržbárom.“ Na chvílu sa zamyslel, potom sám sebe prikývol. „Urcite údržbár alebo hroch, to je jedno. Voda im nevadí a leniví sú, až to bolí.“

Ani šomranie mu nepomohlo, ani nebolo komu a pred kým nadávat, lebo kancelária bola prázdna. Iba si frfotal sám pre seba. Prestal nadávat a cíp služobnej pláštenky prehodil cez roh stola, tam zatial nekvapkalo, no už zacalo, a rozhodol sa, že zachráni stolové strúhadlo na ceruzky, dva popolníky a Burgerove zabudnuté cigarety – sotva polovicu škatulky.

„Do prde...“

Nedokoncil. Neopatrne odkryl opacný roh stola, kde mal poznámky k poslednému prípadu.

„Ja sa na to...“

Zaregistroval pohromu a strhol pršiplášt naspät. Odkryl sa opacný roh stola. Služobná pláštenka bola jednoducho krátka. Nestíhal. Ani prikrývat, ani nadávat.

Krauz sa zošúveril do gulôcky, lepšie si pretiahol služobnú pláštenku cez hlavu a prestal bojovat. Rezignoval, vykašlal sa na spisy, kryl si iba hlavu. S vodou sa bojovat nedá, je to živel.

Rozleteli sa dvere.

„Cau!“ zahulákal Chosé. „Tak jak, vodník Clupko!?“

„Ahoj. To nie je tvoj parazól!“

„Nie je, ale poslúži, né?“ Chosé vítazoslávne zamával najnovším úlovkom.

„Zožen ešte jeden aj pre mna!“

„Si na hlavicku? Vieš, co ma stál? Musel som rapavú Vieru pozvat na veceru!“

„Pozvi ju aj na ranajky a vyškemri jeden aj pre mna! Nevidíš, ako tu trpím?“

Chosé podal Krauzovi obrovský cierny dáždnik a razantne pokrútil hlavou.

„Tu máš tento, radšej ho obetujem, ale ranajky s nou nie!“

Krauz poznal rapavú Vieru z výstrojného skladu, chápal kolegu.

„Daj ho sem!“

Vytrhol mu dáždnik a rozprestrel ho nad stolom. Kvapky dopadajúce na hlavu ignoroval, uteráky majú a hlava sa dá vysušit raz-dva, no na stole ležali hotové poklady a tie bolo treba chránit v prvom rade.

„Co stojíš, tela! Pohni sa! Poprikrýval som, co sa dalo, no už to tecie všade! Otvor skrinu a zacni ládovat spisy, ja podržím dáždnik!“ velil Krauz.

Chosé otvoril plechovú skrinu a, ignorujúc kvapky dopadajúce zo všetkých strán, schovával jednu kôpku šanónov za druhou.

„Švihaj!“ pomáhal mu parták, kryjúc ho mohutným ciernym dáždnikom.

„Co štekáš, šak robím, co môžem!“

Ked v útrobách Chosého skrine zmizla polovica spisov zo stolov, Krauz si konecne všimol rozmer monštra, co držal v ruke.

„Rapavá Viera toto používa na zoskoky namiesto padáka?“ zamával dáždnikom.

„Jej foter má pohrebnú službu, hento parazoidné monštrum používajú ako reklamu,“ Chosé kývol hlavou k ciernemu cirkusovému stanu v Krauzových rukách.

Krauz sklonil dáždnik, aby dovidel navrch.

„Nie je tam nic. Žiadne logo firmy ani reklama.“

„Stací rozmer a farba, né?“

„Tiež pravda, reklama sama osebe,“ naklonil dáždnik, aby lepšie kryl kolegu.

Chosé schoval posledný fascikel do skrine.

„Vybavené! Uf! Ešteže som prišiel vcas.“

„Neprišiel si vcas, moknem tu už hodinu a z hlavy mi zatieklo po chrbte až na rit!“

„Sa neposer!“

„Keby aj, mám aspon automatický bidet.“

„Co?“

„Nevieš, co je bidet? Ritná sprcha.“

„Až doteraz som si myslel, že je to priestor medzi kozami.“

„To je dekolt.“

„A revolver americkej výroby z cias divokého západu?“

„Je iba kolt.“

„Ešteže ta mám, inak zomriem sprostý.“

„Zomrieš sprostý aj bezo mna.“

„Dakujem za úprimnost.“

Krauz prikývol, chvalabohu, túto cast debaty majú úspešne za sebou. Kývol kolegovi, posunul sa na stolicke a prichýlil Chosého pod velký cierny dáždnik.

„Dakujem,“ zasycal Chosé lakonicky. „Aj za ten kolt.“

„Máš za co,“ odvrkol Krauz takisto.

„Ešteže ho mám za pásom. Smith Wesson tridsatosem špeciál, trojpalcová hlaven.“

„Tak sa nabudúce nerob sprostý!“

Chosému sa nechcelo odpovedat, boli sami, nemal sa kto pripojit, fóriky si šetril na neskôr. Chvílu iba sedeli na polzadku na jednej stolicke pod jedným dáždnikom. Ani sa velmi nepretlácali. Obcas sa pomrvili.

Kvapky cupkajúce zo stropu utíchali.

Chosé sa nahol a vykukol.

„Už asi uzavreli potrubie. Lepší sa to.“ Skontroloval strop a zazubil sa na kolegu.

„Konecne.“

„Písal si dalej?“ Chosé sa prestal starat o dážd a prehodil výhybku na služobné problémy.

„Písal.“

„Ukáž.“

Chosé vstal, šikovne sa uhol drôtenému špicu na konci dáždnika, aby ho nepichol do oka, a strhol pláštenku z písacieho stroja.

Krauz najprv vystrcil ruku spod ciernej opachy, otocil dlan hore, potom dolu a až ked na nu nepadla ani kvapka, uveril.

„Fakt, asi už uzavreli hlavný ventil. Konecne.“

Dáždnik pre istotu nezložil, iba sa na stolicke s kolieskami presunul k písaciemu stroju. Chosé už sedel na jeho mieste a cítal. Otácal valcom, posúval papier hore-dolu, cítal, šomral si, mimovolne prikyvoval.

„Vypadni! Posun sa!“ snažil sa ho vystrnadit Krauz.

„Pockaj, cítam.“

„Ešte to nie je hotové.“

„Nechaj ma to docítat aj polosurové.“

Krauz pockal. Chosé docítal, vstal. Vymenili si stolicky.

„Zatial v poriadku, kompl. Má to hlavu aj pätu. Túto cast nocnej služby s dôverou prenechám tebe, tvojmu básnickému crevu sa moje slepé nevyrovná. Len to napíš tak, aby nás zase nevlácili dva mesiace po inšpekcii.“

„A co asi robím?“ Krauz ukázal oboma rukami na písací stroj. „Tvoju rit zachranujem, nie moju!“

„Našu, kámo, našu, ideme v tom spolu.“

„Spolu...“ pripustil neochotne Krauz.

„Napíš tam, že ten nôž mal cepel dlhú dvadsat centimetrov,“ radil Chosé.

Krauz vzdychol.

„Nemôžem! Taký ani v kuchyni nemali. Dám tam pätnást s ciernou rúckou, taký sme mu vtlacili do dlane.“

„Aha,“ spomínal Chosé. „Jasné, daj pätnást, už si spomínam.“

Krauz si pritiahol stolicku k písaciemu stroju, ešte raz s obavami pozrel na strop, no situácia s kvapkami bola o poznanie lepšia, a pustil sa do druhej casti hlásenia z nocnej služby. Od neho záviselo, ci ich budú dva mesiace vlácit po inšpekcii, alebo ich rovno prepustia do civilu, alebo ich nechajú slúžit dalej, prípadne dostanú ešte aj odmenu za vzorne vykonaný služobný zákrok.