Juraj Červenák: Vlk a dýka

Notář Barbarič, kterého čtenáři znají ze čtyř předchozích historických detektivek Juraje Červenáka (přeložených už i do češtiny - Mrtvý na Pekelném vrchu, Krev prvorozených, Ohnivé znamení a Ďábel v zrcadle), řeší záhadný zločin na hradě loupežných rytířů.

Hrad na hoře Sitno odedávna střeží cestu k bohatým horním městům. Na podzim roku 1599 je kvůli turecké hrozbě dobře vyzbrojený a s početnou posádkou. Navzdory tomu se z něho ztratí kastelánova dcera. Zmizí uprostřed noci, bez jediné stopy. Zoufalý správce hradu žádá o pomoc notáře Barbariče z nedaleké Štiavnice. Barbarič tentokrát na vlastní pěst – bez kapitána Steina a kaprála Jaroše - čelí záhadě, která zdánlivě nemá řešení. Šlo o útěk, o únos či dokonce o vraždu? Situaci komplikuje fakt, že na Sitně našla útočiště manželka velmože Illésházyho, prý nejbohatší a nejmocnější žena v království. Barbarič ovšem netuší, že hrad má ještě jednoho, tajného obyvatele, o němž nikdo nesmí vědět. Do složitého případu se postupně vplétá krvavá minulost hradu a pověsti o zakletém podzemním vojsku, o krutých loupeživých rytířích, o strašidlech a zbojnických pokladech. Poradí si Barbarič i Steina a Jaroše?

Červenákovy historické detektivky, včetně této nejnovější, došly pochvaly i na internetové stránce historyweb.sk: „O autorom kvalitne spracovaných historických reáliách a o tom, že na stránkach doslova ožívajú dejiny už hádam ani nemá zmysel hovoriť, toto konštatovanie sa právom opakuje v recenzii na každý nový diel série. (...) V porovnaní so svojimi predchodcami kladie Vlk a dýka väčší dôraz na detektívnu stránku príbehu, ktorá dominuje celému rozprávaniu.“

Román vydalo bratislavské nakladatelství Slovart, v němž vyšly i předchozí knihy o Steinovi a Barbaričovi.

Ukázka z knihy:

KAPITOLA PRVÁ

Traja priatelia mastia karty, popíjajú víno a diškurujú o živote. Znenazdajky ich vyruší naliehavá správa.

Na jeseň roku Pána 1599 si Uhorské kráľovstvo vypilo mučenícky kalich horkosti až do dna. Ba co kalich, celý sud, ak nie rovno jazero či more.

Tieto slová som zapísal do štiavnickej mestskej kroniky.

Po rozume mi však chodilo, o koľko výstižnejšie by to vyjadril Stein. Zrejme by popod fúzy zašomral, že táto jeseň nestojí ani za suché lajno. Stručne, jasne, pravdivo.

Nešlo o počasie, hoci ani to nestálo za veľa – už na sklonku septembra naplno udreli jesenné pľušte a dalo sa očakávať, že zima príde ešte skôr ako po minulé roky. Skuje krajinu ladom na päť mesiacov, možno aj na dlhšie. Radný Hirschberg, Matuzalem medzi mestskými prísažnými, často stenal, že za jeho mladých čias zimy netrvali tak dlho, ani toľko snehu nebývalo, tobôž tak chladno. Verili sme mu. Svet sa menil. Vytrácalo sa z neho teplo. Mnohí prorokovali, že nakoniec zavládne vecný mráz. Neúroda a čoraz tuhšie zimy sú vraj predzvesťou konca sveta.

Ale na jeseň deväťdesiateho deviateho na nás padla omnoho horšia pohroma ako sychravé dni a boľavé kĺby. Zdalo sa, že súdny deň nastane ešte skôr, ako sa z nás stanú cencúle.

Zaútočili Turci.

Novopečený velkovezír Damat Ibrahim paša chcel dostať prísloviu o novej metle a vybral sa pozametať Uhorsko. Pätdesiattisícové vojsko, s ktorým pritiahol k Ostrihomu, použil ako argument pri vyjednávaní s cisárovými vyslancami. Žiadna zo strán však nebola ochotná ustúpiť – Turci odmietli vydať Jáger a Hatvan, my sme zmietli zo stola nepriateľove nároky na Ostrihom, Novohrad, Ráb či Filek, len nedávno za cenu nesmiernych strát vyslobodené z pohanských paprčí.

Začiatkom októbra teda turecká zberba prekročila Dunaj a obľahla pevnosť Újvár, len nedávno prestavanú na modernú tvrdzu. Lenže krušné časy nedoľahli len na povodie Nitry. Jedna vetva tureckého vojska sa vydala plieniť Považie, najmä majetky grófa Nádasdyho, Cierneho bega, ich úhlavného nepriateľa. Podľa posledných správ vydrancovali aj samotné Čachtice a ohrozovali na živote Nádasdyho ženu, grófku Alžbetu Báthoryovú.

Niežeby som ronil slzy, keby sa tej strige prihodilo niečo zlé.

Kým na západe sa Turci valili k Prešporku a moravskému pohraničiu, na Pohronie zoslal velkovezír ešte horšiu skazu – krymských Tatárov. Krvilační bezbožní divosi vedení akýmsi Ahmatagom pricválali popri Hrone, vyplienili Vráble aj benadickú kláštornú pevnosť a boli by sa dostali ešte severnejšie, keby ich pri Novej Bani nezastavili záseky s udatnými obrancami.

Druhá početná horda skúsila preniknúť cez povodie Ipla. Napáchala neslýchané škody na území svojho niekdajšieho sandžaku Filek a pohla sa ku Krupine a ďalej na sever, do srdca banskej oblasti. Vravelo sa, že čoskoro pohania zaútočia na Zvolen. Ak ho dobyjú, už im nič nezabráni oboriť sa na ostatné zlatonosné mestá.

Pochopiteľne, aj na Štiavnicu padol veľký strach. Odušu sa dokončovali práce na novom opevnení. Richtár Hans Daniel a komorský gróf Sommer žiadali vrchného veliteľa banských miest grófa Pálffyho o zdvojnásobenie mestskej posádky. Lenže ťažko v tejto situácii dúfať v posily – nebo nad kráľovstvom sčernelo od dymu z požiarov, riekami sa rinula kresťanská krv a až do Banských vrchov doliehal nárek stoviek zajatcov odvláčaných do tureckého otroctva.

Štiavnica zostala odkázaná sama na seba. Hajtman Wenzel Rottmayer vyhlásil stav pohotovosti. Na bránach vonkajšieho opevnenia a signalizačných vartovkách nad mestom zdvojnásobil hliadky. Každá strážnica dostala nové pušky a zásoby streliva, na bránach pribudli delá.

V strehu však nemala byt iba vojenská posádka, pozostávajúca z päťdesiatich husárov a stovky pešiakov. Do obrany sa muselo zapojiť aj samotné obyvateľstvo – mesto bolo rozdelené na štvrte, pričom každej velil štvrtmajster, ktorému podliehali niekoľkí desiatnici. Tí mali v prípade priameho ohrozenia zorganizovať domobranu z mešťanov a chudobnej baníckej vrstvy žijúcej pod ochranou hradieb.

Domobrana sa pravidelne schádzala na lúke povyše Hradu (voľakedajší Kostol Panny Márie pred tridsiatimi rokmi prestavali na pevnosť so sídlom hajtmana a hlavnou zbrojnicou), aby si muži precvičili streľbu z kuší a pušiek, ako aj základné triky s chladnými zbraňami v boji muža proti mužovi.

„Aj tebe by sa zišlo oškrabať trochu hrdze, Matej,“ rypol do mňa Rottmayer, keď sme jedného daždivého večera sedeli v hosťovskom salóniku môjho domu na Ružovej ulici a hrali strašiaka. Odkedy som sa tejto hre priučil v Prahe, kde sa tešila mimoriadnej obľube aj v najvyšších kruhoch, zasvätil som do nej zopár kartárov. Nevýhodou tejto kratochvíle bolo, že sme sa jej nemohli venovať v hostinci U hrozna – štiavnická mestská rada kartové hry na verejných miestach dôrazne zakázala. Stretávali sme sa teda v súkromí a pohostenie mal vždy na starosti domáci.

Tentoraz sme hrali traja. Po Rottmayerovej lavici sedel mestský lekár Daniel Burkhardt. Donedávna sme mali aj štvrtého do partie, kovotepca Joachima Elsholtza, ktorý navrhoval mince a erbové či portrétové medaily, lenže keď panovník prednedávnom zrušil štiavnickú mincovňu, sklamaný Elsholtz sa vrátil do rodnej Kremnice.

„Neviem, na čo narážaš,“ zagánil som na hajtmana.

Jemu sa vystatovalo, keď bol skoro o desať rokov mladší, urastený, samý sval, dámy i prosté ženy na ňom mohli oči nechať. „Som v obstojnej kondícii. V poslednej dobe jem a hlavne pijem striedmejšie. Pozri,“ narovnal som sa, „aj pupok mi viditeľne spľasol. Každé ráno si doprajem dlhú prechádzku...“

„Vraj prechádzku,“ zachechtal sa Rottmayer popod plavý fúz. „Dobre viem, kde vytriasaš prebytočný tuk.“

„Len ci si nemýliš príčinu s následkom.“

„Nuž hej. Ale či už si schudol pre ňu alebo vďaka nej, mladá milenka dá chlapovi v tvojom veku poriadne zabrať.“

„Prihadzujem,“ povedal Burkhardt a posunul k minciam uprostred stola ďalší groš.

„Dorovnávam,“ nezaváhal Rottmayer.

„Tiež,“ šuchol som po stole malú striebornú mincu. Sebaistotu som nemusel predstierať, lebo som mal srdcovú sedmičku a srdcovú desiatku – viac ako slušné východisko pre ďalšiu hru.

„Ešte niekto?“ vyzval Burkhardt, predák tohto kola.

Rottmayer poklopal prstami po svojich dvoch kartách, obrátených farbou dole. Už som trochu poznal reč jeho tela a vedel som, že to znamená slabé karty. Ten vyššie nepôjde.

A naozaj, po chvíli pokrútil hlavou. V duchu som sa zachechtal, ale navonok som nehol brvou. Chvíľu som sa tváril, že rozmýšľam o zvýšení stávky, ale potom som tiež urobil odmietavé gesto.

Lekár pokynul hajtmanovi. Rottmayer rozdával, každému dal po dve karty tak, aby ich protihráči nevideli. Rýchlo som si ich pozrel a položil vedľa prvých dvoch. Žaluďová deviatka a srdcová kráľovná. Mal som teraz tri srdcia, čo je vysoké číslo a slušná nádej na víťazstvo. Samozrejme, tváril som sa neutrálne. Fyzikus vzal čašu a napil sa vína.

To znamenalo, že tuho rozmýšľa.

„V mojom veku?“ spýtal som sa.

„Cože?“ pozrel na mňa Burkhardt zmätene.

„Nepočul si Wenzela? Chlap v tvojom veku, povedal. Čo je, dofrasa, s mojím vekom? Som, ako sa vraví, muž v najlepších rokoch!“

„Ak sa nemýlim, máš tridsatšest,“ zatváril sa lekár skepticky.

„A?“

„To sú podľa teba najlepšie roky?“

Počastoval som ho znechuteným pohľadom. „Vy zasrani. Nadutí holobriadkovia. Len vydržte, raz sa vám tá arogancia vypomstí.“

Burkhardt sa len uškrnul. Tak ako hajtman, aj on ešte len ťahal na tridsiatku. Pred dvomi rokmi zavŕšil štúdium medicíny na padovskej univerzite a vrátil sa do Štiavnice. Tu ho rada takmer okamžite zvolila za mestského lekára. Isteže šlo o protekciu – Danielov nebohý otec bol dlhé roky štiavnickým lekárnikom a váženým radným pánom. Napriek tomu si novopečený lekár rýchlo získal uznanie, pretože bol naozaj šikovný. Zjavne v Padove neštudoval nadarmo.

Predák hry začínal posledné kolo, takže otočil dve karty farbou hore. Posunul som si okuliare vyššie. Stále som si na ne celkom nezvykol – strieborný rám ma tlačil na nose a háčiky omínali za ušami. No nedalo sa nič robiť, zrak som nemal ako kedysi. Napokon, v mojom veku...

Aj my s Rottmayerom sme ukázali po dve karty. Odhalil som kráľovnú a žaluďovú deviatku – chcel som súperom ukázať vysokú kartu, ale neprezradiť silu farby.

Starostlivo sme študovali situáciu na stole, snažili sa odhadnúť, čo zostalo skryté a možné kombinácie súperov.

„Uznávam, pán notár, pozviechal si sa,“ nadviazal Rottmayer na predchádzajúcu tému. „Už sa tak nezadychčíš, ked vyjdeš po radničných schodoch do úradu. Ale v týchto psích časoch by sa ti zišlo precvičiť aj spôsoby sebaobrany. Nikdy nevieš, kedy sa ti zídu. Tatárska horda lomozí pred Zvolenom, a ak ju kapitán Morgenthaler nezavráti, bude s nami beda.“

Pri tých slovách ma cudne pichlo pri srdci. Vo Zvolene som sa narodil a vyrástol, mal som tam kedysi početnú rodinu a môj otec bol zámockým kapitánom. Lenže potom prišiel mor – akurát keď som bol na štúdiách v Prahe. Po návrate som zistil, že už žiadnu rodinu nemám.

„Viem sa bránit,“ namietol som. „Obstojne strieľam z pušky aj pištole.“

„Z tej bambitky so siedmimi hlavňami? Tá je dobrá, keď chceš rýchlo ukončiť krčmovú bitku. Ale myslel som skôr na chladné zbrane. Ten tvoj rapier...“

„Čo je s ním?“ sykol som možno ostrejšie, než bolo potrebné. Akoby som počul Steina. „Nenosím ho len na ozdobu. V Prahe som sa učil šerm v chýrečnom cechu federfechterov.“

„Len sa priznaj, ako dlho si ho neprevetral? Príď si trochu zaštrngať železom.“

„Zvyšujem,“ cinkla do kôpky v strede stola ďalšia Burkhardtova minca.

Ľahostajným gestom som k nej prihodil svoj groš.

„Navyše je to ďalší spôsob, ako sa udržať pri sile a zaimponovať milenke,“ húdol si svoje Rottmayer. „Keďže viem, že na tvoje vlastenecké cítenie by som apeloval márne.“

„Som vlastenec ako hociktorý poriadny kresťan, mám len tažkosti s definíciou vlasti.“ Glgol som si vína. „Hráš alebo čo?“

Pokrútil hlavou a zhrnul svoje karty na kôpku. „Končím.“

Otočil som sa na Burkhardta. „Zvyšujem ešte o groš.“

Lekár zdvihol obočie a cmukol ústami. Potom dorovnal.

Pankhart jeden.

Skúsil som ho zastrašiť. „Ešte o jeden.“

Nedal sa nachytať a opäť dorovnal. Viac ako trikrát sa zvyšovať nemohlo.

„Okamih pravdy,“ povedal lekár a ukázal všetky štyri karty.

„Doriti,“ ušlo mi a plesol som dlaňou po stole, až čaše podskočili.

Burkhardt mal troch kráľov. Odhodil kamenný výraz, spokojne sa zaškeril a gestom chamtivca oboma rukami zhrnul strieborniaky k sebe.

„Čo ste mali?“ vyzvedal.

„Srdcovú riť a guľové hovno,“ zašomral hajtman.

„Tri srdcia,“ priznal som sa a na jeden dúšok vyprázdnil čašu, hoci bola ešte skoro plná.

„Takto vyzerá tá tvoja striedmosť v pití?“ neodpustil si Rottmayer.

Len som si odfrkol.

„Ja sa ti čudujem, domine Barbaric,“ podotkol Burkhardt a srkol si vína. „Najlepšie roky za tebou a stále sa naháňaš za sukňami. A zväčša za takými, ktoré mrav i zákon káže nechať na pokoji.“

„Bečiace jahňa poúča starého barana,“ odsekol som.

„Baran, to si vystihol. Máš jeho hlavu aj slabiny. Skákať z ovce na ovcu v tvojom veku...“

„Čo dnes máte s tým mojím vekom, anciáša?“

„Som o desať rokov mladší a už pomýšľam na rodinu. V Padove som sa vybúril, načo zastierať, hádam všetky neviestky a kúpeľničky sa mi už z diaľky zdravili, ale tie časy sú preč. Treba myslieť na usporiadaný, bezúhonný život. Tebe to ešte nezišlo na um?“

Neodpovedal som. Akoby vo mne čosi vrelo; už zase som mal pocit, že počujem Steinovo kázanie.

„Doktor má pravdu, Matej,“ pridal sa Rottmayer. „Len pováž – mohol by si byt vážený mešťan. Čleň rady, dokonca richtár! Pýšiš sa zásluhami ako málokto z nás, viackrát si príkladne poslúžil arcivojvodovi aj vrchnému kapitánovi Pálffymu, celej ríši. Nielen tu, ale aj v Prahe, Viedni ci Prešporku si odhalil neslýchané zločiny a sprisahania, dokonca si vlastnou rukou zmárnil nebezpečných vrahov. Za každý prípad si dostal štedrú odmenu, peňazí máš ako tažiarsky magnát...“

„Nepreháňaj.“

„A napriek tomu všetkému ta mešťania na Hromnice nezvolili za prísažného. Prečo, keď si taký hrdina, scestovaný vzdelanec, lovec zločincov a vlastizradcov? Nuž, ľahká odpoveď – všetci vedia o tvojej slabosti. Niežeby ostatní radní páni nemali dačo na rováši, ale ty si pijanskými a posteľnými kratochvíľami priam povestný. Daniel má pravdu, už by si mal dostať rozum. Namiesto tých vdov a znudených matrón si nájdi peknú pannu. V meste je habadej meštianskych dcér súcich na vydaj...“

„Teraz si protirečíš, Wenzel,“ zastavil som ho.

„Ako?“

„Ktorý pocestný mešťan vydá dcéru za človeka s povesťou chýrneho sukničkára?“

„Kurevníka,“ opravil ma Burkhardt. „To je to správne slovo. Kurevníka.“

„Hamuj!“ namieril som naňho ukazovák. „Záľubou v dievčatách za groš sa tu chválil niekto iný.“

„Tak či onak, dobrá pripomienka,“ uznal lekár. „Pán hajtman, keby si mal dcéru v správnom veku, vydal by si ju za nenapraviteľného cudzoložníka? Čo ako majetného a zásluhami ovešaného?“

„To je veru dilema,“ zakýval Rottmayer hlavou. „No trvám na tom, že by ti mladá žena rozjasnila domácnosť. Aj by ti možno, v dobrom slova zmysle, priškripla vajcia. Alebo si zmierený s predstavou, že ta pri návrate domov bude navždy vítať iba Bernátov kyslý ksicht?“

Zhlboka som sa nadýchol a zafučal. „Necítim sa na rodinný život. Predstava, že mi po dome budú lietat decká, všetok ten krik a zhon a žena, čo mi do všetkého kibicuje...“

Zmenil som hlas. „Zase si sa zabudol v hostinci a o nás nedbáš! A čo ak ma zase povolá Habsburg a strávim niekolko týždnov alebo aj mesiacov mimo domu? No Pánboh zaplat, páni, to nie je nic pre mna.“

„Podciarknuté, zrátané – potrebuješ dospiet,“ uzavrel Burkhardt.

„Skôr sa mi vidí,“ flochol som nanho spoza okrúhlych skiel, „že v Padove prednášajú aj naduté mudrlantstvo. Strc si ho za klobúk.“

„Nosím baret.“

„Tak si vyber iné vhodné miesto. Co som tu pred súdom? Najprv ma presviedcate, že som starý kmet, potom mi nadávate do nevycválaných parobkov. Chvílu ma chcete oženit, vzápätí kritizujete môj charakter. Tak sa rozhodnite, co z toho. A vôbec, zmenme tému. Hráme ešte, ci co?“

„Hráme, pravdaže,“ pritakal Rottmayer. „Doktor, si na rade, miešaj a rozdávaj. Hádam si nemyslíš, že ta nechám odíst s mojím žoldom?“

Zaculi sme škrípanie pántov a buchnutie hlavných dvier, ktosi vstúpil do haly na prízemí.

„No konecne,“ zašomral som. „Už mi riadne vytrávilo.“

Pred dobrou hodinou som poslal šafára do hostinca U hrozna, aby kúpil veceru. Bernát bol obstojný sluha a o dom a záhradu sa v case mojich ciest po ríši staral príkladne, ale jeho kuchárske schopnosti nestáli ani za zlámaný medenák.

„Keffner dnes piekol telacinu na královský spôsob,“ mlaskol Rottmayer. „Ked som išiel okolo, rozvoniavala až na ulicu. Dúfam, že mu zvýšilo aj pre nás.“

Ked som zacul rýchle kroky na schodisku, hned mi bolo jasné, že sa cosi stalo. Bernát sa nikdy neponáhlal, pokial ho nepohánali mimoriadne okolnosti. Dvere sa s vrznutím otvorili a vzduch v miestnosti rozkrojilo šafárovo nosisko.

„Páni,“ vyhrkol zadychcane, „nesiem naliehavú zvest.“

„Co sa stalo?“ narovnal som plecia. „Kde máš veceru?“

„Zostala U hrozna, pane...“

„A to už preco?“

„Nechaj ho hovorit, Matej,“ zahriakol ma Rottmayer znepokojene. „Co sa prihodilo?“

„Tatári,“ vydýchol Bernát.

Hajtman vyskocil spoza stola, až prevrhol stolicku. Šafár však rýchlo zdvihol dlane.„Len pokojne, pán hajtman! Tatári utrpeli porážku!“

„Čo? Kde a kedy? Kto priniesol tú správu?“

„Posol zo Zvolena, pane. Richtár to dal vybubnovat na rínku. Všetci sa tam zbiehajú. Aj vás už zháňajú.“

Rottmayer na seba rýchlo zavesil bandalier ovešaný zbraňami a strelivom.

„Ideme všetci,“ rozhodol som.

A potom zájdeme do Hrozna. Hádam nás kráľovské teľacie počká.

*

Štiavnicania boli zajedno v tom, že obecný sluha a hlásnik Wolf nosí meno nesprávneho zvieraťa. Neobyčajne statnou postavou, hustou čiernou bradou a hromovým hlasom omnoho viac pripomínal medveďa. Alebo tura – v tom sa názory rozchádzali.

V každom prípade, keď si zastal doprostred Horného námestia, približne medzi Rubigallov dom a palác so sídlom Herrmanovho tažiarstva, zavíril palickami na blane veľkého bubna a zrúkol: „Čujte, čujte, ctihodní mešťania štiavnickí!“, v honosných domoch ringbürgerov nezostalo jediné oko zavreté. Okná i dvere sa otvárali, zneli podráždené otázky, pľac zobudených detí a brechot psov.

Další zvedavci prichádzali od radnice (či skôr od Hrozna, lebo hostinec stál naproti richtárovmu úradu), iní stúpali zdola popri Katarínskom kostole. Preto ked sme s hajtmanom a medikusom vyšli z ústia Ružovej a popri pranieri ovešanom retazami vkrocili na macacie hlavy námestia, bol už okolo Wolfa zhrcený pocetný dav.

Vedla hlásnika stál mestský dráb a držal Wolfovu halapartnu s lampášom na ozdobnom háku pod hrotom. Obor v jeho svetle rozprestrel listinu so zlomenou pecatou a nahlas cítal:

Ja, dolu podpísaný Filip Morgenthaler, ktorý z vôle jeho královského velicenstva a s poverením vrchného velitela banských miest Mikuláša Pálffyho zastávam post kapitána Zvolenského zámku, posielam pozdravy váženým meštanom slobodných banských miest a dávam im na známost toto:V polovici mesiaca októbra roku Pána 1599 dorazila do blízkosti Zvolena zberba bezbožných Turkov a Tatárov v pocte takmer tritisíc mužov. Zákerne prepadli a vyplieni-li mnoho dedín a usadlostí v okolí mesta. Mnoho dobrých krestanov nelútostne povraždili, najmä starcov, slabých žien a maloletých detí. Ostatných vzali do zajatia. Nato sa pohli smerom k Bystrici, aby tam podobne škodili, vraždili a drancovali. Ich úmysel však prekazila krestanská zbrojná sila zložená z mestských a hradných posádok, ako aj z rolníckej domobrany. Pod velením mna, Filipa Morgenthalera, a správcu Lupcianskeho hradu, ctihodného Gašpara Tribela, toto statocné vojsko tvrdo padlo na tábor podlých pohanov.

S Božou pomocou sme mnohých na mieste pobili a ich cierne duše poslali do pekla. Získali sme naspät zbožie, ktoré oni v pohronských a hontianskych dedinách ulúpili. Takisto nám pripadlo vela ich koní a co stojí nad všetkými zásluhami, oslobodili sme 300 zajatých krestanov a zachránili ich tak pred odvlecením do potupného mohamedánskeho zajatia. Ani nie polovica diabolskej hordy utiekla na juh a tak sa nádejame, že padne pod mec krupinského kapitána a urodzeného pána Tomáša Bosniaka z hradu Cabrad, aby už nikdy nemohla škodit na krestanských územiach! Nech zvonia zvony a delá vystrelia na oslavu tohto vítazstva v mene živého všemohúceho Boha, Otca, Syna a Ducha Svätého...

Wolfov hlas, co ako zvucný, prehlušilo radostné volanie z dobrej stovky hrdiel. Aj hajtman a doktor sa nechali strhnút, Rottmayer dokonca vytiahol z bandaliera pištol a vystrelil z nej k ciernemu nebu.

Ja som myslel skôr na to, že by sa mestská honorácia mala teraz hanbit. Kapitán Morgenthaler viackrát žiadal od banských miest navýšenie príspevku na obranu oblasti. Žold pre posádky bol nízky a výzbroj zastaraná. Žgrloši v mestských radách a tažiarskych spolocnostiach však už niekolko rokov odmietali tento poplatok navýšit, hoci dolovanie drahých kovov prinášalo stále velké zisky. Morgenthaler však aj so starými mušketami, nedostatkom diel a vojakmi, ktorým (podla jeho slov) trcali palce z prechodených cižiem, vybojoval slávne vítazstvo.

Drgol som laktom do Burkhardta.

„Ide sa oslavovat...“

„O tom niet pochýb, richtár vraj už vydal mimoriadne povolenie, hostince dnes nemusia zavriet s úderom pivného zvona. Víno a pivo potecú prúdom celú noc.“

„V takom prípade navrhujem, aby sme friško zamierili do Hrozna. Lebo ked sa tam nahrnie tento húf, už si nesadneme.“

Doktor uznal, že je to praktická pripomienka. Rottmayer sa porúcal, lebo šiel vydat rozkaz na oslavnú salvu z hradných kanónov. Slúbili sme mu podržat volnú stolicku.

Mali sme štastie a nakoniec sa nám ušla aj telacinka na královský spôsob, pecená so slaninou v bránici a sieti z hovädzích criev.

Oslava sem, oslava tam, pit nalacno, to by bol hriech a nerozum.

KAPITOLA DRUHÁ

Pred Barbarica je postavená hádanka, ktorej riešenie však dávno pozná. Od obeda ho vyruší posol s prosbou o pomoc.

„Pán notár! Môžem na slovícko?“

Zamrzol som s nohou na prvom schode a vyletel túžobným pohladom ku dverám radnice. Co ako mi bolo nebárs po kartárskom vecere a nasledujúcej oslave (patricne živelnej), zrazu ma prepadla chut vybehnút po schodisku, vtrhnút do budovy, bežat až do svojej kancelárie a tam sa zamknút na dva západy.

Pretože ten hlas, hoci ešte zápasil s doznievajúcim hrkotom kolies a cvendžaním podkutých kopýt, som okamžite spoznal.

Hlboký nádych. To zvládneš, Matej. Hlavne na sebe nedaj nic znat – ako ked hráš strašiaka. Nemáš síce ani farbu, ani císla, ale ak budeš smelo zvyšovat stávku, protihráci možno zložia karty.

Vycaroval som úsmev a zvrtol sa.

„Domine Weltzer! Ako vám môžem byt nápomocný?“

Z okna na dvierkach koca, ktorý zastal pred radnicou, sa na mna dívala úzka, prísne rezaná tvár s prešedivenými fúzmi a koncistou briadkou. Žigmund Weltzer patril k najbohatším mužom v meste. Vlastnil leví podiel v Brennerovej spolocnosti a riadil hutu na dolnom konci mesta, kde sa spracovávala skoro všetka strieborná ruda zo štiavnických štôlní. Navyše pred casom kúpil za pätsto zlatých pivovar v nedalekých Vyhniach a ten vraj vykazoval coraz väcší zisk – necudo, tieto chladné roky vínu nepriali a navyše si rozsiahle vinohradnícke oblasti na juhu podrobili mohamedáni. Pijanom sa menili chute.

Clovek s takým imaním a postavením bol, akože inác, aj jedným z dvanástich clenov mestskej rady. Preto je pochopitelné, že sme sa stretávali pomerne casto, aj trikrát do týždna.

Napriek tomu si ma teraz Weltzer premeriaval, akoby sme sa videli prvýkrát. Jeho výrazný nos pripomínal jastrabí zobák – len sa zatat do koristi a šklbat ju na franforce.

Vraj na slovícko.

„Nastúpte si, prosím,“ vyzval ma a otvoril dvierka koca.

„Obávam sa, spektabilis, že mám naponáhlo,“ skúšal som to. „Ako vidíte, idem do úradu poriadne neskoro, celú noc sme zapíjali Morgenthalerovo vítazstvo a ráno som sa ledva pozviechal...“

„Len si nastúpte,“ utal hlasom, ktorý nepripúštal odpor. „Záležitost, ktorú s vami potrebujem prebrat, nepatrí na ulicu, do cudzích uší. Nezdržím vás pridlho.“

Nemalo zmysel vykrúcat sa. Je to tu, milý pán suknickár, ci presnejšie kurevník. Škandál, o akom Štiavnica nechyrovala.

„Ale naozaj len na chvílocku,“ pristúpil som ku kocu, zložil si klobúk, stúpil na kovové stúpadlo a so sklonenou hlavou sa nasunul do prítmia v kabíne. „Richtár ma ocakáva, vzhladom na situáciu sa rysuje kopa úradovania...“

„Ako som povedal, vybavíme to raz-dva,“ zopakoval Weltzer a zabuchol dvierka. Zdalo sa mi, že ráznejšie, než bolo treba. Akoby spustil mrežu ci zavrel klietku.

„Som vám k službám,“ nasadil som svoj najúslužnejší tón.

Netrpezlivo prikývol, zdvorilosti sa mu zunovali. „Máte povest bystrého cloveka, domine Barbaric. V službách jeho jasnosti arcivojvodu Mateja ste odhalili niekolko nebezpecných sprisahaní.“

„Skromne musím dodat, že mi pomáhali...“

„Ja viem. Kapitán Stein a ten jeho cudný sluha. Stretol som ich, ked vyšetrovali tú hrôzu na Pekelnom vrchu. Povedal by som, že oni dvaja predstavujú hrubú silu. Um ste zabezpecili vy.“

„Nie je to celkom tak, ale som poctený, že si to myslíte.“

„K veci, nech vás nezdržiavam od povinností: mám pre vás záhadu.“

Po vcerajšej lumpovacke som mal jazyk beztak suchý ako trúd, ale teraz sa to ešte zhoršilo.

„Záhadu?“ zachripel som.

„Presne tak. Hádanku na rozlúštenie. Možno z toho vzíde aj ozajstný prípad. Ak ho zaznamenáte písomne, môžete ho nazvat trebárs Tajomstvo zlatého gombíka.“

Zistil som, kam sa podeli tekutiny z mojich úst a hrdla – vyrazili cez pokožku v podobe studeného potu.

Pravdaže, odkedy som sa vrátil do Štiavnice s povestou úspešného vyšetrovatela a lovca zlocincov, zacali za mnou meštania chodit so svojimi vlastnými „prípadmi“. Manželke tažiara Edera sa stratil oblúbený taliansky chrtík; našli ho po dvoch dnoch na druhom konci mesta, ako obskakuje trikrát väcšiu suku, zablšenú vyplznutú potvoru neznámej rasy z dvora baníckej chyže. Hostinskému z krcmy U zlatého kahanca podozrivo vodnatelo pivo; ako som rýchlo zistil, pancoval ho jeho vlastný šestnástrocný syn, ktorý po nociach vynášal kumpánom plné krcahy. Nuž a napokon tu bol strašidelný prípad ducha v dome lekárnika Maratzkeho; ukázalo sa však, že za nocným stenaním a vrzgotom na pôjde boli ucen a slúžka, ktorí si tam chodili potajme užívat.

Cosi mi však hovorilo, že Weltzerova „záhada“ nebude tohto banálneho druhu.

„Nerozumiem,“ priznal som sa.

Otvoril kapsu, aké sa podla poslednej módy nosili zavesené na opaskoch a vybral z nej... gombík.

„Gombík,“ povedal som. Sám som pocul, ako tupo to znie.

„Nie je vám povedomý?“ spýtal sa Weltzer.

Ako ked hráš strašiaka – vosková tvár, nic nedat najavo.

Vytiahol som okuliare, nasadil si ich a pozornejšie pozrel na okrúhly trblietavý predmet.

„Môžem?“ natiahol som ruku.

Položil mi gombík do dlane. Naklonil som sa k okienku, do lepšieho svetla, a žmúril na tú vecicku, akoby som ju videl prvýkrát.

„Preco by som ho mal poznat?“ spýtal som sa.

„Nikdy ste si ho na niekom nevšimli? Nie je to obycajný gombík.“

Pravdaže nebol. Vyrobil ho prešporský majster Knopfmacher z hodvábnej priadze a zlatej nite. Za tucet kusov som dal dva dukáty.

„Mne sa zdá pomerne bežný,“ pokrcil som plecom.

„Kvalitný, isteže, asi aj drahý, ale podobné tu nosí vela meštanov. Vám taký na mentieke ci dolománe nechýba?“

„Nie.“

Pozrel som sa mu do ocí. „O co tu ide, pán Weltzer? Co je to za gombík a co za tajomstvo s ním súvisí? Je to hádam stopa ci nebodaj dôkaz nejakého zlocinu?“

„Som presvedcený, že áno. Ten gombík našla moja chyžná, ked vymetala prach spod manželskej postele.“

Strašiak. Rozdáva sa druhé kolo. Nehnút brvou.

Odkašlal som si. „Zrejme chcete povedat, že je to cudzí gombík. Nepatrí na žiadny kus odevu vo vašom paláci.“

„Bystrá hlava.“

„A co si myslíte, ako sa ten gombík pod vašu postel dostal?“

„Nuž ako? Niekto ho tam stratil. Trebárs pri chvatnom vyzliekaní.“

„Takže zlocinom, o ktorom tu hovoríme, je cudzoložstvo.“

„Uhm,“ prikývol.

„Prepácte mi tú trúfalú domnienku,“ diskrétne som stlmil hlas, „ale podla vás sa ho dopustila vaša ctená manželka?“

„Žial, iná možnost mi nenapadá.“

„Spýtali ste sa jej na to?“

„Spýtal. Odvetila, že netuší, odkial sa tam ten gombík vzal.“

„Ale vy jej neveríte, alebo sa mýlim?“

„Nemýlite. Viem, že mi klamala. Zvýšil som na nu hlas, ale spustila vodopád slz a pokúsila sa celú vec obrátit proti mne – že som nespravodlivý, ked ju takto obvinujem, co som to vraj za manžela, ked neverím vlastnej zákonitej žene... a podobné výlevy. Úchvatný herecký výkon, skoro som jej zatlieskal.“

„Spýtali ste sa jej, ako si ten nález vysvetluje? Ak sa ona nicoho nedopustila...“

„Splietala cosi o služobníctve, ale vonkoncom ma nepresvedcila.“

„Hm.“

Srdce mi bilo až v krku a urcite som ocervenel a pulzovali mi všetky žily.

„Nuž,“ vrátil som mu gombík, „to ma velmi mrzí, domine Weltzer. Zavána to nepríjemným škandálom. Ale co presne chcete odo mna? Ako vám môžem pomôct?“

Schoval gombík do kapsy a vzdychol si.

„Predovšetkým – prosím vás o takt a mlcanlivost...“

„To je samozrejmé!“

„A tiež o všímavost. Dobre ste si gombík prezreli a odteraz budte v strehu. Pozorujte, ci nezazriete rovnaký na odeve daktorého meštana.“

„Pán Weltzer, mám hlboké pochopenie pre vaše súženie, ale nemôžete odo mna žiadat, aby som vám pomáhal lapit milenca vašej manželky...“

„Nemusíte,“ zarazil ma. V jeho výraze a tóne sa cosi zmenilo. Zobák chcel zase kluvat mäso. „Nemienim rodinnú špinu vykydat na ulicu. No ak náhodou niekde zazriete kabátec, plášt, mentieku ci iný zvršok, na ktorom bude chýbat práve takýto gombík, odkážte jeho majitelovi, nech sa viac nepribližuje k môjmu domu. Pretože ak tak urobí, ak sa ešte raz svojím chlipným pohladom obtrie o moju ženu, bude to mat prenho neslýchané následky. Cudzoložstvo sa prísne trestá a ja sa postarám, aby bol trest uplatnený v plnom rozsahu. Žeravé železo a všetko, co k tomu patrí. Bez ohladu na postavenie dotycného podliaka. Rozumeli ste, pán notár?“

Toporne som prikývol. Na chrbte mi naskocili zimomriavky, že až nadvihovali košelu.

„Dobre,“ usmial sa Weltzer a znenazdajky sa uvolnil.

„Dakujem vám. Nebudem vás viac oberat o cas. Pekný den, pán Barbaric.“

Zakoktal som cosi na odpoved a vysúkal sa z koca. Zostal som stát na mieste, kým kociš nepošibal štvorzáprah a kociar neobišiel radnicu. Nechcel som, aby ma Weltzer

videl krácat ku schodom, pretože sa mi nohy podlamovali ako fafrnkovi, co ledva zvládol prvé kroky.

Zbohom, moja náruživá Klementína. Viac si nepadneme do nárucia. A ten taliansky doublet, ktorý si zo mna minulý týžden vášnivo strhla, budem musiet spálit. Alebo nie?

Hádam postací našit nové gombíky. A tie z hodvábu a zlata dobre schovám a predám spät majstrovi Knopfmacherovi, ked najbližšie zájdem do Prešporka. Hlboko pod cenu, ale co už, lepšie ako nosit na cele vypálenú ciachu cudzoložného zloducha.

Ak ma služba vyšetrovatela nieco naucila, tak to, že pri zahladzovaní stôp a odstranovaní dôkazov treba postupovat nanajvýš dôkladne.

*

Hostinský Keffner dobre vedel, co jeho štamgastom po prehýrenej noci padne na úžitok. Ked sa okolo poludnia zacali do Hrozna trúsit bledé mátohy, co ešte o tretej v noci trieskali krcahmi a spievali o hrdinskej bitke belehradskej (priznávam, vinný v plnom rozsahu obžaloby), z kuchyne už rozvoniavala korenistá polievka z piva a vína, zahustená rozšlahanými vajíckami a kyslou smotanou.

Akurát som srkal prvú lyžicu, ked si prisadol Rottmayer.

Zazrel som nanho. Poondiaty nezmar. Široký úsmev, ružové líca, iskra v oku a dobrá nálada. A hned si kázal holbu piva, vraj na popravenie.

Taký odolný žalúdok som mu mohol iba závidiet. Ale co už, v mojom veku...

„Vyzeráš, že ta vylieci už len hrobárova motyka,“ podpichoval ma hajtman. „Líca popolavé, oci ako kapor, lyžica sa ti v prstoch trasie. Co hlava?“

„Vytiahni bambitku a zastrel toho permoníka, co mi tam štiepa rudu.“

Zachechtal sa a s chutou si dal piva.

„V noci sme sa riadne spustili. Nuž ale, svätí boli a vínko pili, preco by sme my nemohli?“

„Nielen zato mám vodnaté crevá,“ priznal som sa.

„Ale co?“ zvážnel. „Vrav, co ta postretlo?“

„Pán hutník a pivovarník v jednej osobe.“

Na tvár sa mu vrátil posmešný úšklabok. „Weltzer? Co chcel?“

„Aby som mu pomohol zistit, kto mu chodí za ženou.“

Hajtman vyprskol. „Ozaj? Haha, prišiel na psa mráz...“

„Nerehoc sa. Vyhrážal sa mi žeravým železom.“

„Takže vie, že to ty chodíš pani Klementíne kyprit záhradku?“

„Vie. Nepovedal to priamo, ale vraj ked toho podliaka vypátrate, odkážte mu...“

„Rozumiem. Nuž, aspon teraz vieš, že sme ti vcera s doktorom dobre radili. Najvyšší cas zavesit staromládenecké avantúry na klinec. Dost dlho si bol obecným capom. Nechaj mladších zdvihnút vlajku, tebe nadobro spadla do blata.“

„Ctihodný pán Barbaric?“ spýtal sa ktosi. Prekvapene som sa obzrel, lebo madarskú rec sme tu poculi zriedka.

Stál tam husár ako malovaný – urastený mladík so šablou pri boku, v cervenom dolománe a mentieke zopnutej dvoma sponami a ligotavou šnúrou. Z hlavy si zložil hunatú kucmu s chocholom pier a odhalil tak vyholenú hlavu s pramenom vlasov na temene – v Uhorsku oblúbený úces, Nemcom a iným národom so západnými korenmi ale nepríjemne pripomínal tatárske a kozácke obycaje.

„To som ja,“ potvrdil som.

Husár zrazil päty, až mu štrngli ostrohy.

„Strážmajster Peter Simori z posádky hradu Sitno,“ uklonil sa. „Je mi ctou, domine Barbaric. Prinášam pozdravy od váženého kastelána Šimona Lucanského. Zároven mám odovzdat jeho naliehavú prosbu o pomoc.“

Necujne som si vzdychol. Stratený psík alebo krstené víno z hradnej pivnice? Možno zakotúlaný gombík pod lôžkom urodzenej pani Lucanskej? Sitno som ale predsa nikdy nenavštívil.

Nahlas som sa však spýtal: „V akej záležitosti?“

Simori podišiel o krok bližšie a stlmil hlas.

„Stratila sa panna Verona, kastelánova mladšia dcéra.“

Zažmurkal som. V lete kastelán zavítal do Štiavnice, zúcastnil sa svadby syna bohatého tažiara Sirnkorta. Jeho dcéry, obe zrelé na vydaj, sa nedali prehliadnut. Mladšia Verona bola pekne tvarovaná, vlasy mala tmavé, oci jasné, líca jej pod priehrštiami lichôtok, ktorými sestry zasypali mestskí gavalieri, zalieval rozkošný rumenec.

„Akože stratila? Nevrátila sa z prechádzky alebo...?“

„Zmizla vcera v noci. Jej sestra, slecna Agáta, ju zazrela vyjst zo spolocnej komnaty... a odvtedy slecnu Veronu nikto nevidel.“

„Takže sa stratila priamo z hradu?“ spýtal sa Rottmayer.

„Ako vravíte. Nemusím dodávat, že na noc sa brány zamykajú a bdie pri nich hliadka. V súcasnej situácii, ked pohanská cvarga...“

„To nám naozaj netreba vysvetlovat.“

„Bránou teda nevyšla, to je isté. Nenašli sme ani žiadne otvorené okná, povrazy, rebríky ci cosi podobné. Ešte v noci sme prehladali celý hrad, nazreli sme do každého kúta, do cisterny s vodou, dokonca sme prehrabali seno v maštaliach a zrno v sýpke. Nikde nic. Len co sa ráno rozvidnelo, dali sme sa pátrat okolo hradu. Zacali sme pod múrmi a pokracovali do lesov, na bralá, presnorili sme celé návršie až po Tatársku lúku. Bezvýsledne. Panna akoby sa pod zem prepadla. Alebo vzlietla k nebesiam. Urodzený pán Lucanský a jeho ctená manželka sú zúfalí a posielajú po vás, slovutného vyšetrovatela, aby ste vniesli do záhady svetlo a zachránili ich milovanú dcéru.“

Pozrel som na Rottmayera. Obocie mal vysoko zdvihnuté.

„Nuž, Matej, toto neznie ako prípad so vzdychajúcim duchom na povale.“

„Kastelán je v koncoch, pán notár,“ naliehal Simori.

„Jeho pani manželka sa nacisto zrútila.“

„Ani sa necudujem. Život ich dcéry je v ohrození, a to v tom lepšom prípade,“ povedal som.

„Toho sa bojíme,“ pritakal Simori. „No kto jej mohol ublížit a preco? A ako ju dostal z hradu a kde schoval telo?“

„To je veru záhada.“

„Môžem teda dúfať, že poskytnete pánovi Lucanskému pomoc? Na odmene nemieni šetriť.“

Predstava, že sa mám trmácat kamsi na Sitno, sa mi bohvieako nepozdávala, odmena neodmena, ale v hrudi som nemal kus čierneho železa. Navyše som kdesi vnútri zreteľné cítil neodbytné svrbenie, ktoré prichádzalo na začiatku každého nového prípadu. Skutočného prípadu s naozajstným zločinom.

„Na odmene nezáleží. Takú prosbu nemôžem odmietnut.“

Husár sa znovu uklonil. „Ďakujem vám. Vonku čaká ďalší jazdec, bezpečne vás odprevadíme do hradu.“

„Trochu strpenia, strážmajster. Chápem, že vec je neodkladná, ale musím nahlásit odchod richtárovi a zadeliť úlohy svojim podriadeným. Potom sa zastavím doma po výstroj.“

Po pištoľ, presnejšie povedané. Moju sedmičku. Vo viedenských lesoch mi zachránila život, bez nej už zo Štiavnice nevystrčím nos.

Pavel Vilikovský Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa

Ve své nové próze slovenský prozaik a překladatel Pavel Vilikovský čtenáře zasvěcuje do milostného příběhu mladého pracovníka reklamní agentury Ivana. Po jistém čase ovšem čtenář najednou z překvapením zjišťuje, že Ivan je vlastně postava z románu bezjmenného slovenského spisovatele. Svému tvůrci se vymkla z rukou a proti jeho vůli začíná vést nezávislý život. Vilikovský ukazuje spisovatele jako běžného občana, který se pohybuje ve světě všedních starostí, ale zároveň jako autor žije ve vymyšleném světě a stále s většími obtížemi se mu daří tyto dva světy odlišit. V obou se musí vyrovnávat s dotíravými pochybnostmi i trpkým poznáním. Pavel Vilikovský odhaluje zákulisí tvůrčího procesu a staví před sebe i čtenáře otázky o rozličných polohách a podobách skutečnosti, které si v shonu současného života zapomínáme položit – k vlastní škodě.

Pavel Vilikovský (1941) studoval filmovou režii na FAMU v Praze, po dvou letech přestoupil na studium angličtiny a slovenštiny, které absolvoval na Filozofické fakultě UK v Bratislavě v letech 1960 – 1965. Pracoval jako redaktor ve vydavatelství Tatran a od roku 1967 do roku 1995 jako zástupce šéfredaktora v literárním měsíčníku Romboid. Žije v Bratislave. Do světa literatury vstoupil jako prozaik – debutoval roku 1965 sbírkou povídek Citová výchova v marci, která byla okamžitě přeložena i do češtiny. Později se věnoval také překládání - z anglické a americké prózy (James Aldridge, William Faulkner, Joseph Conrad, Virginia Woolfová, Kurt Vonnegut ); příležitostně překládá i eseje (Thomas Stearns Eliot) a básně.

Novou knihu Pavla Vilikovského vydalo bratislavské nakladatelství Slovart.

Ukázka z knihy:

Koho by to zaujímalo: Na druhej strane cesty na hore briežkom práve šplhá hlúčik detí. Je to zrejme školská výprava, z lesného chodníka navrchu na ne práve volá žena v krikľavej červenej vetrovke: „Poďme, poďme!“ Je práve zubaté septembrové dopoludnie, ranná hmla sa medzi stromami ešte celkom nerozišla. Po nočnom daždi zostali na kraji cesty mláky, v ktorých sa hanblivo začína obzerať slnko.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Na chodníku oproti práve stojí muž so ženou. Žena sa práve pozerá na hodinky a hovorí: „Budeme sa musieť vrátiť, napol dvanástu sa mi ohlásil klient. Zaveziem ta len ktrolejbusu, aby som to stihla, dobre?“ Muž práve neprítomne, naprázdno hladí na posledné decko, ktoré lezie po svahu. Je to chlapec v tenkom zelenom kabáte s kapucňou. V teniskách sa mu šmýka, rukami sa prichytáva zeme. Z diaľky to vyzerá, akoby sa hrabal v tráve, hľadal v nej mincu alebo kľúče, ktoré mu vypadli z vrecka. Keď sa vystrie, na dlaniach má prilepené mokré lístie, otiera si ich o kabát. Somár, celý si ho umaže, pomyslí si muž najprv len tak naprázdno, doma ho pochvália. Vzápätí sa mu kabát zazdá povedomý a pozrie sa nahor nachlapcovu blonďavú hlavu. „Dobre?“ opýta sa žena znova. „Dobre,“ odpovie muž automaticky, akoby sa odzdravil okoloidúcemu. Ani sa na ňu neobzrie, oči má ešte vždy uprené na svah.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Muž si práve uvedomil, že chlapec je jeho syn. Je to náhle poznanie, akoby mu vtme zrazu niekto zasvietil do očí silnou baterkou. Aký je nešikovný, pomyslí si dojato. Dojato myslieť sa možno nedá, no isté je, že vslove „nešikovný“ nie je ani náznak výčitky či posmechu. Musím mu povedať, aby kládol nohy bokom, priečne ku svahu, potom sa mu nebudú kĺzať, pomyslí si. Adolesa si treba zobrať riadne topánky. Baganče.

Chvíľu ešte ocami tlačí chlapca hore kopcom. Už je na chodníku. „No jasné, Patrik ako vždy posledný,“ zvolá učiteľka včervenej vetrovke. Muž sa nepamätá, že by chlapec ráno hovoril ovýlete, ale doškoly ho vypravovala žena. Nie táto, iná.

„Počúvaš ma vôbec?“ vraví práve táto. „Otretej musím zaviezť Karin nahudobnú, ale potom mám hodinu voľno, kým ju vyzdvihnem.“

Muž sa otočí aniekoľkými rýchlymi krokmi ju dobehne. „Ja neviem,“ povie. „Dnes to asi nepôjde. Nevychádza mi to.“

Chlapec bol ďaleko, žena sa mu teraz zdá priveľmi blízko. Niečo mu natej geometrii nesedí. Pokrivená perspektíva, akoby mal nakaždom oku iné dioptrie.

„VBenátkach sú všetky zrkadlá benátske,“ povedala krásna strojvodkyňa súsmevom. „Aj to tvoje lacné, puknuté vreckové zrkadielko. Ide len oto, dostať ho do Benátok.“

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Vtriednej knihe vypĺňa všetky štyri dnešné vyučovacie hodiny zápis „Poznávacia vychádzka. Výchovný ciel: Oboznámenie sa sokolitou prírodou apravidlami, ako sa vnej správať.“ VIII. Avymieňa omeškaná stavebná firma drevené okná za plastové ariaditeľ určil žiakom náhradný program.

Muž ozápise vtriednej knihe nevie, ale keby ho poznal, mal by voči slovu „príroda“ výhrady. Podľa neho bratislavský lesopark nijaká príroda nie je. Vedú ním dláždené cesty, poktorých premávajú autá, dokonca aj autobus mestskej hromadnej dopravy. Stromy naokolo sa mu zdajú krotké, priviazané khradskej ako pes, aon si prírodu predstavuje ako vlka. Vlk sa mu páči, stretnúť sa sním však netúži. Stačí mu, keď ho vidí vtelevízii alebo na fotografiách.

Táto žena považuje zaprírodu aj nazem spadnutý gaštan, poletujúce vtáčie pierko alebo muškát na rímse balkóna. Berie prírodu ako staršiu sestru, s ktorou vyrastali v jednej izbe, a podľa toho sa knej správa. Nehanbí sa pred ňou prejaviť city, dalo by sa takmer povedať, že príroda vnej vyvoláva citový výron. Uvoľní sa tam, nahlas sa smeje, rozopne si gombík naobtiahnutom nohavicovom kostýme. Ináč, vmeste je to strmo vecná, rázna žena, takú ju muž spoznal pri úradnom jednaní. Taká ho zaujala, akeď naňu raz náhodou narazil naObchodnej ulici, pozval ju dojednej zblízkych kaviarničiek, už si ani nepamätá, doktorej. Šla.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: „Škoda,“ hovorí práve žena. „Zajtra sa totiž neuvidíme, mám nabitý deň.“

Muž si myslí, že ženy sa odmietnutie dotklo, nie je nataké čosi zvyknutá atrucuje. Myslí si, že nasadila citovú páku, apokúša sa ho vydierať. Nie, to by asi zachádzal priďaleko, ale myslí si, že žena ho tým vyhlásením vyzýva nasúboj: keď ty takto, tak aj ja. Vskutočnosti nevie. Skutočnú ženu nepozná, len si ju myslí. Je to, pokiaľ ide oňho, myslená žena, celá. Myslený je aj jej vzťah kprírode, sama oňom nikdy takto priamo nehovorila. Achlapca si muž tiež len myslí, vtejto chvíli práve dojato. Ak sa to vôbec dá.

Ochlapcovi žene nepovie. Myslí si, že by zapôsobil ako klin, že by ešte zväčšil medzeru medzi nimi – takto je iba zjeho, potom by pribudla aj medzera zjej strany. Myslí si, že svoju medzeru ustojí. Uhrá ju tak, aby žena nič nezbadala. Veď zatú medzeru nik nemôže, vznikla sama odseba. Náhodou. Koniec koncov, to žena sa chcela ísť poprechádzať načerstvom vzduchu, nie sedieť vzafajčenej kaviarni. Odkiaľ mal vedieť, že synova trieda sa vyberie práve nato isté miesto? Ažena predsa osvojej dcére hovorí bez zábran, hocikedy, aj práve teraz ju používa ako samozrejmý argument, oktorom sa nedá diskutovať.

Chválu kráčajú mlčky. Muž cíti ženu vedľa seba, je blízko, mohol by sa jej dotknúť rukou, ale neurobí to. Len si ju myslí. Myslí si, že je sklamaná, lebo sa poobede neuvidia, ato je vlastne dobre. Znamená to, že by s ním chcela byť. Že je s ním rada.

„Škoda,“ povie. „Nemyslím ten zajtrajšok, ale že dnes nemôžem. Chalan má rodičovské združenie, musím tam ísť.“

Nie je to pravda, ale muž lož považuje zamilosrdnú. Myslí si, že ňou podal ruku na zmierenie, a zároveň chlapcovi priznal jeho miesto. Karin má hudobnú, Patrik rodičovské združenie. Sú si kvit, nastolila sa spravodlivá rovnováha.

Žena nič nehovorí, len vrhne na muža pohľad – taký krátky, že ho nestihne dobre prečítať: skúmavý, výsmešný, podozrievavý? – a kráča ďalej. Za zákrutou sa vynorí parkovisko, ešte sto, stopäťdesiat metrov. Muž sa tomu poteší. Žena, v tejto chvíli a takáto, ho ruší. Prekáža mu v myslení.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Vtrolejbuse muž rozmýšľa. Na konečnej nastúpili len dvaja ľudia, starší chlap so ženou, tí mu neprekážajú, odbaví ich jediným pohľadom. Myslí si chlapca, aký bol nasvahu opustený, bez kamarátov, ako osamelo zápasil so strminou. Ani jeden spolužiak mu nepodal ruku, nepotiahol ho nahor. Myslí si učiteľku, jej slová „Patrik posledný ako vždy“ – tak by jeden pedagóg nemal hovoriť, čo keď vchlapcovi vzbudí komplexy? Myslí si seba, že aj on kedysi býval vškole často posledný, zroztržitosti, že sa v duchu túlal ktovie kade a chvíľu trvalo, kým sa vrátil. Myslí si chlapca, že mu je vtom podobný, aje mu ho hmlisto, sychravo ľúto. Myslí si, že to prejde, že sa chlapec tak ako on ztoho časom dostane, ale útla nemotorná postavička na svahu, ktorú má stále pred ocami, ho vtejto chvíli dojíma. Ani si neuvedomuje, že je dojatý vlastne nad sebou.

Myslí si, že by bol mal prebehnúť cez cestu azdola na syna zakričať, nahlas ho povzbudiť, poradiť mu, ako má kráčať. To je úloha otcov v živote detí. Lenže ako by mu vysvetlil, kde sa tam vzal ačo tam porába? A ako by to vysvetlil tej druhej žene doma? Ešte šťastie, že chlapec mal dosť roboty so sebou a na druhú stranu cesty sa nepozrel. Muž vto aspoň dúfa. Ale musí si dať pozor a neprezradiť, že syna videl – nebude ho napríklad môcť poučiť, ako má chodiť po strmom svahu, to bude treba odložiť navhodnejšiu príležitosť.

Muž si myslí seba, že ako sa ocitol vtakejto hlúpej situácii. Myslí si Alenku Vráblikovú, ktorá sa mu vsiedmej triede páčila, doktorej bol asi aj tak chlapčenský, zmätene zaľúbený, ale kým zozbieral odvahu, aby ju odzadu potiahol zavlasy, triedny grázel Maco Dolanský ho predbehol. Zasa posledný, ako vždy. Natom sa dnes už môže zasmiať. Ztoho vyrástol, už sa mu to nestáva. Ani na telocviku by už vhode guľou iste nebol posledný. Keď majú čas, chodia si spartiou vpiatok poobede do jednej telocvične zahrať basketbal aon máva najviac trojbodových košov.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Keď sa muž vpredsieni prezúva, nenápadne si prezrie zelený kabát navešiakovej stene. Na pravej strane kúsok pod pásom neobjaví tmavé šmuhy po dlaniach, ale veľký bledý fľak. Na ľavú stranu sa už nepozrie, nechce kabát obracať. Pomyslí si, že chlapec sa v škole pokúšal zmyť špinu vodou, a opäť pocíti ľahký závan dojatia. Bojí sa, že ho budeme hrešiť, pomyslí si. Hlavne mama. Machuľa nie je nápadná, aspoň v tmavej predsieni nie, ale žena má na tieto veci ostrý zrak a skôr či neskôr si ju všimne. Musím jej povedať, aby nerobila cirkus, pomyslí si, je predsa chalan a tí v jeho veku vystrájajú, to je normálne. A Patrik vlastne ani nič nevyviedol, len bol nešikovný, za to predsa nemôže. Je to, práve v tejto chvíli, myslený chlapec.

Muž otvorí dvere do detskej izby. „Čo nové v škole?“ opýta sa syna, ktorý sedí na koberci a pozerá sa na obrazovku malého televízora. „Nejaké známky?“

„Dnes sa neučilo,“ odvetí Patrik. „Mali sme pochodové cvičenie.“

Muž okamih s napätím čaká, no keď nič ďalšie nezaznie, vojde dnu a postojačky, zhora rozčuchrá chlapcovi blonďavé vlasy. „A na zajtra? Úlohy máš už hotové? Všetko jasné, nepotrebuješ niečo vysvetliť?“

Patrik mlčky pokrúti hlavou arukou si prihladí ofinu späť do cela. Ocami neopustí obrazovku, kde poskakujú vrieskajúce kreslené postavičky, napoly podobné ľuďom, napoly zvieratám. Otec práve nie je myslený ako otec, v tejto chvíli a takýto ho ruší. Je myslený ako prekážka.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Na vizitke v hornom riadku stojí veľkými čiernymi písmenami: Mgr. Judita Okálová, a pod tým menšími modrými: finančný poradca. V ľavom dolnom rohu je telefónne číslo, v pravom adresa.

Muž nosí vizitku v peňaženke, zastrčenú medzi mnohými ďalšími, no preňho je táto iná. Sála z nej teplo, aj na diaľku, aj cez tenkú stienku vizitkovej priehradky,  ba aj cez hrubú kožu peňaženky. Ostatné vizitky obsahujú základné vecné informácie, táto má preňho i výraznú informáciu citovú. Vie, že vizitka tam je, a to ho hreje. Je to tak trochu, akoby v peňaženke nosil samu ženu.

Muž si práve myslí seba, uvažuje, či s tou vizitkou nie je detinský. Ale veď za to nemôže, vizitka jednoducho sála, objektívne, s tým nič nenarobí. Pravdaže, mohol by ju zahodiť, uvedené údaje dávno ovláda, ale to by práve bolo detinské, taká pštrosia politika. Zahodil by len vizitku, ženu by tým nezahodil. A prázdne miesto po vizitke by ho asi už nie hrialo, ale skôr omínalo ďalej. Naozaj detinské by bolo, myslí si, keby nosil v peňaženke pramienok jej vlasov. Nie kučierku, magistra Okálová nemá kučeravé vlasy, má ich rovné, zafarbené nablond aostrihané nakrátko, takmer chlapčensky.

Pokiaľ ide o vlasy, mužovi sa páčia dlhšie, tmavé, a najradšej ešte vzadu zaviazané dokonského chvosta. Ale musí uznať, že k celku – kštíhlej postave vnohavicovom kostýme a hladkej dievčenskej tvári – pristanú magistre Okálovej práve takéto, že vhodne dotvárajú obraz finančného poradcu. Žiadne zbytočné parády, jednoduchý, priamy účes, ktorý nič nepredstiera a nič neskrýva. Holý.

Muž práve stojí nabalkóne, fajčí a myslí si Juditu Okálovú. Myslí si jej dva veľké predné zuby, dve vytŕčajúce horné jednotky naľavo anapravo, ktoré pripomínajú nejaké hlodavé zviera, hraboša alebo sysľa, atým strohý výraz tváre zvláštne poľudšťujú. Muž sa nad tým paradoxným poľudšťujúcim účinkom zvieracej podoby v duchu usmieva. Ako a čím sa dá v duchu usmievať, či jestvujú nejaké pomyselné ústa, ktoré sa dokážu roztiahnuť od ucha k uchu, o tom muž nerozmýšľa, jednoducho sa usmieva. Je to, takto vduchu, dobromyseľný úsmev, dalo by sa povedať, že až láskavý. Muž je tým zubom rád, robia vjeho očiach z magistry Okálovej zraniteľnú Juditku, môže jej do nich hocikedy brnknúť ak nie priamo prstom, aspoň slovom či pohľadom. Stými zubami sa mu žena lepšie myslí. Nevybral si pre ňu zviera zo širokej škály hlodavcov – nie potkana, ani svišťa, vevericu, chrčka, ondatru či bobra – myslí si ju ako zajaca, vzhľadom na nevysoký vzrast a útlosť vlastne zajačika. Taká zdrobnená je mu aj citovo pohodlnejšia, môže ju chytiť dodlane, pohladkať ju pojemnej srsti. Vdôvernejšej chvíli už zo dvakrát magistru nahlas oslovil Mucko, ale odozva bola nečitateľná. Ani áno, ani nie, akoby to slovko vôbec nepočula.

Niežeby bol muž do Juditky zaľúbený, taký výraz a aj stav mu v jeho veku už pripadá nemiestny. Smiešny. On si to pomenoval, že ho žena svrbí. Zasvrbela ho, keď sa s ňou po prvý raz stretol v jej kancelárii, neopatrne, bez uvažovania sa poškrabal, a ako to už pri škrabaní býva, keď raz začnete, neviete prestať. Je v tom pomenovaní aj isté alibi, veď človek zato nemôže, že ho niečo svrbí, je to jednoducho vyššia moc. Príroda.

Muž práve stojí na balkóne a myslí si Juditu Okálovú. Zdá sa mu, že po tom pohovore s chlapcom už na ňu môže, má právo myslieť bez podráždenia, bez výčitiek svedomia. Zmestia sa mu do hlavy obaja, a ani si v nej navzájom neprekážajú.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Muž práve sedí s kamarátom v reštaurácii Labuť. Zašli si ta po basketbale na pivo a kamarát sa sťažuje, že jeho žena na tieto piatkové pánske jazdy hladí krivým okom. Frfle, že im vôbec nejde o šport, podľa nej je to len zámienka, aby mohli vysedávať v krčme, slopať a viest hlúpe reči.

„Ja teda nemôžem povedať,“ vraví muž, „moja žena je v tomto tolerantná, nemá námietky. Však aj ona občas zájde s babami na kávičku a ja nič nehovorím. Po tejto stránke to u nás klape, rozumieme si.“

„Tak to máš dobré,“ povie na to kamarát závistlivo, „len si to neškrab.“

Muž iba prikývne. Nechce sa prehŕňať v kamarátových domácich odpadkoch, ani sa pred ním vyťahovať, aký u nich vládne poriadok, to sa nepatrí. V duchu však bez rozmýšľania s kamarátom súhlasí.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Ing. Okál je vyšší bankový úradník, dnešným slovníkom manažér, momentálne sa nachádza na viacmesačnom školení či stáži v centrále materskej banky v Rakúsku. Päť dní v týždni trávi tam, domov sa vracia iba na víkendy, a niekedy pre nával povinností ani to nie. Chce sa predviesť v dobrom svetle, očakáva sa, že po absolvovaní stáže prevezme v dcérskej firme zodpovednú funkciu.

Z mužovho hľadiska Ing. Okál nie je myslený, nepozná ani jeho krstné meno. V zriedkavých prípadoch, keď ho žena spomenie, nazýva ho priezviskom, akoby išlo o kolegu z vedľajšej kancelárie. Muž sa občas domnieva, že o ňom hovorí ako o Okálovi z ohľadu naňho a bol by jej za to aj vďačný, ale nie si je celkom istý, lebo ju počul manžela takto menovať i pri telefonáte s kamarátkou. Možno to majú medzi sebou tak zavedené, niektorí manželia si dokonca navzájom vykajú. Muž o ich vzťahu neuvažuje, ale podvedome je rád, že Ing. Okál existuje. Hoci neviditeľný a nemyslený, dodáva v jeho očiach situácii stabilitu. Je zárukou, že sa loďka priveľmi nerozkýva.

Ale koho by to zaujímalo.

*

Koho by to zaujímalo: Muž, magistra Okálová, ba aj neprítomný Ing. Okál majú zjavnú, viditeľnú a hmatateľnú telesnú podobu. Zaberajú miesto vpriestore – určite by napríklad zavadzali vo dverách. Aže Judita Okálová má plavé, nakrátko ostrihané vlasy, to je nesporný fakt, nezávislý na názore. No ako kompletná ľudská bytosť s určitými osobnostnými črtami a vlastnosťami je len myslená. Všetci sme myslení, z mnohých strán a na najrozličnejšie spôsoby. Z tohto hľadiska je človek veľmi premenlivá veličina, nie pevného, ale tekutého či ešte skôr plynného skupenstva: myslená kýmsi, kto je tiež len myslený, dokonca aj sám sebou. Pravdaže, keby sa všetky tie myšlienkové portréty jedného človeka poukladali naseba, našli by sa asi spoločné plochy, kde by sa prekrývali, taká operácia je však veľmi náročná a dala by sa – práve pre tú premenlivosť všetkých zúčastnených – uskutočniť azda len posmrtne. Lenže ako sa vraví, ak práve nemáme na mysli Herodesa, Alžbetu Báthory alebo Hitlera, o mŕtvych iba v dobrom.

Muž – už je načase dať mu meno, bude sa s ním ľahšie zaobchádzať – teda Ivan si myslí seba, ako si myslí, že si ho myslí Judita Okálová. Myslí si, že podobne ako sa on sám, aj ona ho považuje za umelca, vie prinajmenšom, že vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení. Že ho zároveň považuje za šikovného chlapa, ktorý sa dokáže v dnešnom svete obracať, lebo vie aj to, že pracuje ako kreatívec v reklamnej agentúre, čo je prestížne a dobre platené zamestnanie. To sú však len také kulisy v pozadí, rozhodujúce iste je, že v ňom vidí príťažlivého muža.

On si to o sebe myslí už dávno, no dobre mu padne také tiché potvrdenie, že si to o ňom myslí aj finančný poradca, konkrétne magistra Okálová. Je to podľa neho dôveryhodný zdroj.

Ale koho by to zaujímalo.

Dominik Dán: Smrť na druhom brehu

Nejúspěšnější slovenský autor detektivek nadělil čtenářům pod stromeček novou knihu. V pořadí dvacátou třetí. V novém případu pátrají Krauz a Chosé po vrahovi muže, jehož mrtvé tělo nikomu nechybí. Je to oběť vyřizování si účtů v podsvětí?

Knihu vydalo bratislavské nakladatelství Slovart, které ji doprovodilo následující anotací: „Začiatky deväťdesiatych rokov boli hektickým obdobím nielen na oddelení vrážd, ale v celej spoločnosti. Čo sa dialo v Našom Meste automaticky registrovali aj detektívi, a nielen registrovali, aj riešili, vyšetrovali a vypočúvali. Zo zelenáča Richarda Krauza je samostatne pracujúci detektív a s parťákom Jozefom Fischerom zvaným Chosé riešia jeden prípad za druhým. Tento sa stal na jar 1994 ‒ na brehu rieky Morava na úrovni 4. kilometrovníka našli dvaja výrastkovia polozahrabanú, polorozpadnutú mŕtvolu muža. Nič zvláštne, pokojne mohla skončiť v krematóriu a na štátne trovy jej mohli podkúriť - to by ale nesmela mať uprostred čela pravidelný kruhový otvor s priemerom 9 mm. Stačil jeden pohľad a dvojici detektívov bolo hneď jasné, že ho nespôsobil vrták, ale olovo odliate do tvaru guľky. No z akej pištole bola vystrelená a čia ruka ju v tom momente držala, sa dozvedia až po dlhom vyšetrovaní, Chlapci z mord partie sa riadne zapotia, lebo nič nevedia ani o vrahovi, ani o obeti. Mŕtvy chlap nikomu nechýba. Nevedia ani to, že kruhový otvor uprostred čela sa onedlho stane symbolom vybavovania si účtov v podsvetí, ktoré sa práve začína formovať.“

Ukázka z knihy:

1

MAREC 1994

Detektív z oddelenia vrážd Richard Krauz sa zošúveril do gulôcky, schúlený pod pršipláštom sedel meravo ako socha, rezignovane prijímal kvapku za kvapkou. Padali mu na hlavu, na plecia, na ruky... Bolo ich vela, padali všade a išlo mu to na nervy.

Za iných okolností mal vodu rád – hmlu, dážd, jazerá, potoky, rieky, bazény, vodu ako súcast prírody zbožnoval.

V pohári ani nie.

Sedel meravo a pozorne sledoval priestor pred sebou.

Kde padne dalšia? Co ešte navlhne? Kam sa má uhnút?

Ani plavák na hladine sa nepohol, ani steblo trávy sa pod váhou kvapiek neohlo, ani gumené rybárske cižmy ho neomínali, ani zmoknutý pes neskucal pri stane. Ani záber.

Keby sedel na brehu jazera, keby pes naozaj skucal pri stane, keby mali nahodené a kamarát Jožo by ho volal do stanu na poldeci, bolo by to s tým kvapkaním v poriadku – voda k rybacke predsa patrí. Lenže Krauz sedel v kancelárii císlo stoštyridsatjeden, široko-daleko žiadna udica, o kaproch ani nehovoriac.

Niekde nad nimi na hornom poschodí prasklo vodovodné potrubie a kým sa driemajúci, vecne ufrflaní údržbári rozhýbali, voda presiakla cez strop a kvapkalo mu na hlavu, na spisy, na stoly, na koberec, na všetko – aj do umývadla, kde to prekážalo najmenej.

„Kurva aj s údržbármi,“ šomral si. „Keby som sa ešte raz narodil, budem údržbárom.“ Na chvílu sa zamyslel, potom sám sebe prikývol. „Urcite údržbár alebo hroch, to je jedno. Voda im nevadí a leniví sú, až to bolí.“

Ani šomranie mu nepomohlo, ani nebolo komu a pred kým nadávat, lebo kancelária bola prázdna. Iba si frfotal sám pre seba. Prestal nadávat a cíp služobnej pláštenky prehodil cez roh stola, tam zatial nekvapkalo, no už zacalo, a rozhodol sa, že zachráni stolové strúhadlo na ceruzky, dva popolníky a Burgerove zabudnuté cigarety – sotva polovicu škatulky.

„Do prde...“

Nedokoncil. Neopatrne odkryl opacný roh stola, kde mal poznámky k poslednému prípadu.

„Ja sa na to...“

Zaregistroval pohromu a strhol pršiplášt naspät. Odkryl sa opacný roh stola. Služobná pláštenka bola jednoducho krátka. Nestíhal. Ani prikrývat, ani nadávat.

Krauz sa zošúveril do gulôcky, lepšie si pretiahol služobnú pláštenku cez hlavu a prestal bojovat. Rezignoval, vykašlal sa na spisy, kryl si iba hlavu. S vodou sa bojovat nedá, je to živel.

Rozleteli sa dvere.

„Cau!“ zahulákal Chosé. „Tak jak, vodník Clupko!?“

„Ahoj. To nie je tvoj parazól!“

„Nie je, ale poslúži, né?“ Chosé vítazoslávne zamával najnovším úlovkom.

„Zožen ešte jeden aj pre mna!“

„Si na hlavicku? Vieš, co ma stál? Musel som rapavú Vieru pozvat na veceru!“

„Pozvi ju aj na ranajky a vyškemri jeden aj pre mna! Nevidíš, ako tu trpím?“

Chosé podal Krauzovi obrovský cierny dáždnik a razantne pokrútil hlavou.

„Tu máš tento, radšej ho obetujem, ale ranajky s nou nie!“

Krauz poznal rapavú Vieru z výstrojného skladu, chápal kolegu.

„Daj ho sem!“

Vytrhol mu dáždnik a rozprestrel ho nad stolom. Kvapky dopadajúce na hlavu ignoroval, uteráky majú a hlava sa dá vysušit raz-dva, no na stole ležali hotové poklady a tie bolo treba chránit v prvom rade.

„Co stojíš, tela! Pohni sa! Poprikrýval som, co sa dalo, no už to tecie všade! Otvor skrinu a zacni ládovat spisy, ja podržím dáždnik!“ velil Krauz.

Chosé otvoril plechovú skrinu a, ignorujúc kvapky dopadajúce zo všetkých strán, schovával jednu kôpku šanónov za druhou.

„Švihaj!“ pomáhal mu parták, kryjúc ho mohutným ciernym dáždnikom.

„Co štekáš, šak robím, co môžem!“

Ked v útrobách Chosého skrine zmizla polovica spisov zo stolov, Krauz si konecne všimol rozmer monštra, co držal v ruke.

„Rapavá Viera toto používa na zoskoky namiesto padáka?“ zamával dáždnikom.

„Jej foter má pohrebnú službu, hento parazoidné monštrum používajú ako reklamu,“ Chosé kývol hlavou k ciernemu cirkusovému stanu v Krauzových rukách.

Krauz sklonil dáždnik, aby dovidel navrch.

„Nie je tam nic. Žiadne logo firmy ani reklama.“

„Stací rozmer a farba, né?“

„Tiež pravda, reklama sama osebe,“ naklonil dáždnik, aby lepšie kryl kolegu.

Chosé schoval posledný fascikel do skrine.

„Vybavené! Uf! Ešteže som prišiel vcas.“

„Neprišiel si vcas, moknem tu už hodinu a z hlavy mi zatieklo po chrbte až na rit!“

„Sa neposer!“

„Keby aj, mám aspon automatický bidet.“

„Co?“

„Nevieš, co je bidet? Ritná sprcha.“

„Až doteraz som si myslel, že je to priestor medzi kozami.“

„To je dekolt.“

„A revolver americkej výroby z cias divokého západu?“

„Je iba kolt.“

„Ešteže ta mám, inak zomriem sprostý.“

„Zomrieš sprostý aj bezo mna.“

„Dakujem za úprimnost.“

Krauz prikývol, chvalabohu, túto cast debaty majú úspešne za sebou. Kývol kolegovi, posunul sa na stolicke a prichýlil Chosého pod velký cierny dáždnik.

„Dakujem,“ zasycal Chosé lakonicky. „Aj za ten kolt.“

„Máš za co,“ odvrkol Krauz takisto.

„Ešteže ho mám za pásom. Smith Wesson tridsatosem špeciál, trojpalcová hlaven.“

„Tak sa nabudúce nerob sprostý!“

Chosému sa nechcelo odpovedat, boli sami, nemal sa kto pripojit, fóriky si šetril na neskôr. Chvílu iba sedeli na polzadku na jednej stolicke pod jedným dáždnikom. Ani sa velmi nepretlácali. Obcas sa pomrvili.

Kvapky cupkajúce zo stropu utíchali.

Chosé sa nahol a vykukol.

„Už asi uzavreli potrubie. Lepší sa to.“ Skontroloval strop a zazubil sa na kolegu.

„Konecne.“

„Písal si dalej?“ Chosé sa prestal starat o dážd a prehodil výhybku na služobné problémy.

„Písal.“

„Ukáž.“

Chosé vstal, šikovne sa uhol drôtenému špicu na konci dáždnika, aby ho nepichol do oka, a strhol pláštenku z písacieho stroja.

Krauz najprv vystrcil ruku spod ciernej opachy, otocil dlan hore, potom dolu a až ked na nu nepadla ani kvapka, uveril.

„Fakt, asi už uzavreli hlavný ventil. Konecne.“

Dáždnik pre istotu nezložil, iba sa na stolicke s kolieskami presunul k písaciemu stroju. Chosé už sedel na jeho mieste a cítal. Otácal valcom, posúval papier hore-dolu, cítal, šomral si, mimovolne prikyvoval.

„Vypadni! Posun sa!“ snažil sa ho vystrnadit Krauz.

„Pockaj, cítam.“

„Ešte to nie je hotové.“

„Nechaj ma to docítat aj polosurové.“

Krauz pockal. Chosé docítal, vstal. Vymenili si stolicky.

„Zatial v poriadku, kompl. Má to hlavu aj pätu. Túto cast nocnej služby s dôverou prenechám tebe, tvojmu básnickému crevu sa moje slepé nevyrovná. Len to napíš tak, aby nás zase nevlácili dva mesiace po inšpekcii.“

„A co asi robím?“ Krauz ukázal oboma rukami na písací stroj. „Tvoju rit zachranujem, nie moju!“

„Našu, kámo, našu, ideme v tom spolu.“

„Spolu...“ pripustil neochotne Krauz.

„Napíš tam, že ten nôž mal cepel dlhú dvadsat centimetrov,“ radil Chosé.

Krauz vzdychol.

„Nemôžem! Taký ani v kuchyni nemali. Dám tam pätnást s ciernou rúckou, taký sme mu vtlacili do dlane.“

„Aha,“ spomínal Chosé. „Jasné, daj pätnást, už si spomínam.“

Krauz si pritiahol stolicku k písaciemu stroju, ešte raz s obavami pozrel na strop, no situácia s kvapkami bola o poznanie lepšia, a pustil sa do druhej casti hlásenia z nocnej služby. Od neho záviselo, ci ich budú dva mesiace vlácit po inšpekcii, alebo ich rovno prepustia do civilu, alebo ich nechajú slúžit dalej, prípadne dostanú ešte aj odmenu za vzorne vykonaný služobný zákrok.